1. Kapitola O tom ako čas utekal.

Snežilo.

Pamätám si to celkom presne. Vločky snehu sa lepili na okno a ja som ich nepretržite pozorovala. Mobil mi pípal každú pol hodinu a ja som ho statočne ignorovala.

-         Mala by si sa ísť obliecť, – chytil ma za rameno Martin.

Kývla som hlavou.

Ešte chvíľu som stála pri okne a hnevala som sa na Boha, alebo kohokoľvek kto prstom ukazuje, že dnes pôjdeš ty, ty a ty. Vlastne to nebol hnev, bola to beznádej. Do istého obdobia si ľudia myslia, že sa ich smrť netýka. Ignorujú ju, tak ako som ju ignorovala ja. Keď si však nájde cestu do našich životov, zmení všetko. Hej, tak to bolo.

    Zo skrine som si vyberala veci čiernej farby a pomaly som si ich naťahovala na svoje telo. Dýchala som ťažko, nahlas, pred očami sa mi zahmlievalo. Pomalými krokmi som sa dotackala do kuchyne a napila som sa. Všade bolo ticho. Každí bol uväznení vo svojich myšlienkach. Chcela som kričať, alebo výskať a hovoriť :  - No, taak tešte sa. Ocko neumrel, je to len vtip. Len hlúpy vtip.

Ale, nejaký hlas mi neustále hovoril – Dáša on umrel, Dáša počuješ. Už ho neuvidíš.

Kurva, ten hlas som nenávidela.

Keď sme sa celá rodina zišli v smútočnej sále, ešte stále som si to neuvedomovala. Možno to prišlo až potom, keď mama otvorila dvere od miestnosti, kde mal ležať môj otec. Aj ležal. Ale jeho tvár bola zostarnutá minimálne o dvadsať rokov a keď začala kričať na ženu, ktorá to tam mala na starosti, že to predsa nie je náš Karol a ona nás presviedčala, že je, tak som si to uvedomila.

Že všetci máme naložené svoje, že každí z nás ma kríž, ktorý musí hrdo a s pokorou niesť a že len čas vylieči a zošije horúce rany.

Aj by som vám napísala, čo bolo potom, ale veľa si z toho nepamätám. Možno len kostol, kar, množstvo tvári, ktorí sa tvária, že ich to bolí. Aj, možno bolelo, ale ja som vtedy nenávidela všetko a všetkých. A ešte si pamätám na život potom. Lebo rozlúčiť sa bolo to najmenej, horšie bolo naučiť sa s tým žiť. Slzy som mala na krajíčku neustále, keď som si uvedomila, že neviem či to budem vedieť, neviem či budem vedieť byť oporou mame.

XXX

V tú zimu som si do denníka napísala, že schudnem a mame, že v škole je všetko v poriadku. Keď som stála pred dlhým stolom profesora Daňka, ktorý mi oznamoval, že všetky termíny som poriadne dokašľala, vyschlo mi trošku v hrdle.

-         Slečna Krstová, koľko ste absolvovali termínov?

-         Tri pán profesor.

-         Tri v tomto roku a minulý rok taktiež tri, však? – povedal  Daňko a okuliare, ktoré mal na špičke nosa sa mu trošku zarosili.

-         Poznáte študijný poriadok? – spýtal sa ma.

-         No, áno poznám.

-         Takže ste si vedomá toho, že už žiadny iný termín nebudete mať.

Odkašľala som si.

-         Som si vedomá toho, že som bola nezodpovedná, ale ..

-         Nezaujíma ma to. Času ste mali dosť. – povedal úplne chladne.

-         Tú skúšku ste si mohli urobiť minulý rok. – dodal.

-         Mala som rodinné problémy.

-         Pozrite sa slečna, vás nezaujímajú moje problémy a mňa nezaujímajú tie vaše. Takže uzavrime to. Ja dnes naozaj nemám chuť míňať svoj drahocenný čas.

-         Ja sa vám veľmi ospravedlňujem, ale nebola by ešte možnosť.. – hapkala som.

-         Žiadna možnosť už nebude. Mali ste si dobre zvážiť váš prístup k štúdiu. Tým to je ukončené. A teraz vás poprosím aby ste odišli, mám hodinu.

Ostala som stáť na chodbe, sama s tikajúcimi hodinami nad hlavou. Sadla som si na koženú lavičku a hlavu som si podoprela rukou. Upratovačka okolo mňa lietala metlou a prihovorila sa ku mne : - Ta co nedali vam skušku zrobic?

Hlavou som prikývla.

-         Nebojce še, šak vam dajú nabudúce.

Mlčala som. Čas akoby sa zastavil. Tri roky v riti. Čo teraz? Čo teraz?

Nikomu som minulý rok nepovedala, že som si skúšku zo systémov psychológie preniesla. Nikomu som to nezmienila, práve naopak. Všetkých som presvedčila o opaku. Aby sa ma nepýtali prečo, aby mi dali pokoj, aby ma nechali. Krava. Bože som krava – vírilo mi hlavou.

Vzápätí mi volala Ali s Janou a burácajúcim smiechom mi oznamovali, že Jana zbalila akéhosi černocha, ktorý je u nás na izbe a mám urýchlene prísť na izbu, lebo keď toto zmeškám, tak si to nikdy neodpustím.

Pár minút po tom telefonáte som už sedela na izbe, kde sa akýsi černoch na mojej posteli obnažoval a tie dve kozy sa neuveriteľne smiali. Aj ja som sa smiala, úplne na silu, aby nič nespozorovali, aby ma neodhalili. Potom, čo sme do seba naliali pár fliaš vína a naša izba sa stala  izbou otvorených dverí som sa ocitla s tým černochom, čo sa tuším volal Deejay, v kúpeľni opretá o kachličky, s horúcim dychom na jeho tvári a so slzami v očiach. Pozerala som sa do plafónu, kým ma on pretiahol a v hlave sa mi rodil dokonalý plán. Potom, keď odišiel som vyvracala úplne všetko. Jedlo, hnus, smútok, klamstvo.

Nikdy viac som ho našťastie nevidela.

Vtedy som dievčatám nepovedala, čo sa stalo v tej kúpeľni.

Až neskôr o pár mesiacov som to povedala Dávidovi, keď sme sa bavili o prvom sexe..

XXX

Zachutilo mi to.

Zachutilo mi klamstvo.

Úplne ľahko. Spočiatku bez výčitiek svedomia.

Lebo, veď som nikomu neubližovala. Len sebe.

Každý večer som si nastavovala budík a vstávala som do školy, tak ako by som mala vstávať, keby ma nevyhodili.

Pripravovala som sa na hodiny, čítala som akési štúdie, ktoré som si starostlivo vytlačila z akejsi internetovej stránky, robila som si poznámky a keď som vstúpila do školy, moje kroky smerovali do študovne, alebo na akési poschodie, kde som sa mohla dobre zašiť.

-         Ty nikdy nemáš problém so školou – hovorila Jana kdesi na terase podniku a ja som len prehltla a usmiala som sa.

-         To je prirodzená inteligencia – povedala Ali a poťahovala cigaretu.

Vtedy mi bolo zle, zo seba. Očami som neustále uhýbala pohľadom a prevrátila som tému, aby som zakryla svoju zraniteľnosť. Bol to len moment, také malé napätie, ktoré som musela svedomito zamaskovať.

-         Už ste to zažili, aby vám chlap písal v dnešnej dobe listy? –spýtala som sa neskôr.

-         Nie, preboha. – vravela Ali.

-         Podľa mňa je to úchylné, začne to listami a skončí pri sado – maso, ver mi . – povedala Jana.

-         Chcem chlapa, ktorý mi bude písať listy. – vravela som zasnene.

-         Viete také romantické, ktoré si budeme schovávať na našich tajných miestach. – dodala som.

-         Moja milá v dnešnej dobe? V dnešnej dobe chlap chápe romantiku, keď ti napíše sms, že má chuť ťa pretiahnuť teraz a hneď. – vravela Jana.

-         Neverím, že všetci sú takí.

-         To preto, že o chlapoch nevieš nič. – povedala Ali.

Potom sme stíchli. Všetky tri, lebo všetky tri sme túžili po láske. Oslobodzujúcej, Bezhraničnej, Milujúcej, Pravdivej, Úprimnej,

Hej úprimnej.

Ale, i bolestivej.

Zazvonil mi telefón a mame som „ úprimne „ oznamovala, že sa chystám na hodinu.

Vtedy som ešte netušila, ako veľmi som si tú bolestivú lásku myšlienkami privolávala.