1. KAPITOLA

 

V ten deň snežilo.

Pamätám si to celkom presne. Vločky snehu sa lepili na okno a ja som ich nepretržite pozorovala. Mobil mi pípal každú pol hodinu a ja som ho statočne ignorovala.

-          Mala by si sa ísť obliecť, – chytil ma za rameno Martin.

Kývla som hlavou.

Ešte chvíľu som stála pri okne a hnevala som sa na Boha, alebo kohokoľvek kto prstom ukazuje, že dnes pôjdeš ty, ty a ty. Vlastne to nebol hnev, bola to beznádej. Do istého obdobia si ľudia myslia, že sa ich smrť netýka. Ignorujú ju, nemyslia na ňu, schovávajú ju v zákutiach svojej mysle. Keď si však nájde cestu do našich životov zmení všetko.

Zo skrine som si vyberala veci čiernej farby a pomaly som si ich naťahovala na svoje telo. Dýchala som ťažko, nahlas, pred očami sa mi zahmlievalo. Pomalými krokmi som sa dotackala do kuchyne a napila som sa. Všade bolo ticho. Každý bol uväznení vo svojich myšlienkach. Chcela som kričať, alebo výskať a hovoriť :  - No, tak tešte sa. Ocko neumrel, je to len vtip. Len hlúpy vtip.

Ale, nejaký hlas mi neustále hovoril – Dáša on umrel, Dáša počuješ. Už ho neuvidíš.

Ten hlas som nenávidela. Bol to malý diablik, ktorý na mňa uštipačne ceril zuby. Keď sme sa celá rodina zišli v smútočnej sále, ešte stále som si to neuvedomovala. Možno to prišlo až potom, keď mama otvorila dvere od miestnosti, kde mal ležať môj otec. Aj ležal. Ale jeho tvár bola pod vplyvom vody, ktorá sa dostala do jeho tela, zostarnutá minimálne o dvadsať rokov. Bolo niečo po pol druhej, keď moja mama dostala hysterický záchvat v ktorom kričala na ženu, ktorá to tam  riadila, že to predsa nie je náš Karol. Bolo niečo okolo trišvrte na druhú, keď som sedela pred smútočnou sálou sama na lavičke uvedomujúc, že umrel. Bohovia si k sebe berú tých čo najviac milujú, - tak mi to tuším povedal Dávid keď som mu neskôr hovorila o otcovi. Ja to vidím inak. Všetci máme naložené svoje, každý z nás ma kríž, ktorý musí hrdo a s pokorou niesť a len čas vylieči a zošije horúce rany.

Aj by som vám napísala, čo bolo potom, ale veľa si z toho nepamätám. Možno len kostol, kar, množstvo tvárí, ktoré upenlivo sledujú ako sa tvárim, či neplačem, či sa nezosypem. A ešte si pamätám na život potom. Lebo rozlúčiť sa bolo to najmenej, horšie bolo naučiť sa s tým žiť. Slzy som mala na krajíčku neustále, keď som si uvedomila, že neviem či to budem vedieť, neviem či budem vedieť byť oporou mame.

 

XXX

 

V tú zimu som si do denníka napísala, že schudnem a mame, že v škole je všetko v poriadku. Keď som stála pred dlhým stolom profesora Daňka, ktorý mi oznamoval, že všetky termíny som poriadne dokašľala, vyschlo mi trošku v hrdle.

-          Slečna Krstová, koľko ste absolvovali termínov?

-          Tri pán profesor.

-          Tri v tomto roku a minulý rok taktiež tri, však? – povedal  Daňko a okuliare, ktoré mal na špičke nosa sa mu trošku zarosili.

-          Poznáte študijný poriadok? – spýtal sa ma.

-          No, áno poznám.

-          Takže ste si vedomá toho, že už žiadny iný termín nebudete mať.

Odkašľala som si.

-          Som si vedomá toho, že som bola nezodpovedná, ale ..

-          Nezaujíma ma to. Času ste mali dosť, – povedal úplne chladne.

-          Tú skúšku ste si mohli urobiť minulý rok, – dodal.

-          Mala som rodinné problémy.

-          Pozrite sa slečna, vás nezaujímajú moje problémy a mňa nezaujímajú tie vaše. Takže uzavrime to. Ja dnes naozaj nemám chuť míňať svoj drahocenný čas.

-          Ja sa vám veľmi ospravedlňujem, ale nebola by ešte možnosť.., – hapkala som.

-          Žiadna možnosť už nebude. Mali ste si dobre zvážiť váš prístup k štúdiu. Tým to je ukončené. A teraz vás poprosím aby ste odišli, mám hodinu.

Ostala som stáť na chodbe, sama s tikajúcimi hodinami nad hlavou. Sadla som si na koženú lavičku a hlavu som si podoprela rukou. Upratovačka okolo mňa lietala metlou a prihovorila sa ku mne : - Ta co nedali vam skušku zrobic?

Hlavou som prikývla.

-          Nebojce še, šak vam dajú nabudúce.

Mlčala som. Čas akoby sa zastavil. Tri roky v riti. Čo teraz? Čo teraz?

Nikomu som minulý rok nepovedala, že som si skúšku zo systémov psychológie preniesla. Nikomu som to nezmienila, práve naopak. Všetkých som presvedčila o opaku. Aby sa ma nepýtali prečo, aby mi dali pokoj, aby ma nechali. Krava. Bože som krava – vírilo mi hlavou.

Vzápätí mi volala Jana a burácajúcim smiechom mi oznamovala, že zbalila akéhosi černocha, ktorý je u nás na izbe a mám urýchlene prísť, lebo ak toto zmeškám, tak si to nikdy neodpustím.

Pár minút po tom telefonáte som už sedela na izbe kde sa akýsi černoch na mojej posteli obnažoval a Jana sa na ňom neuveriteľne smiala. Podávala mi pohár vína a šepkala mi :

-          Toto je ako rozlúčka so slobodou bez nevesty, - smiala sa.

 Aj ja som sa smiala, úplne na silu, aby nič nespozorovala, aby ma neodhalila. Naliali sme do seba príliš veľa vína a moja hlava, telo a najmä duša oťaželi. Deejay, černoch, študent medicíny mi položil jeho ruku na moje stehno a ja som nepremýšľala či mi to prekáža. A potom keď Jana zaspala opitá s vedrom pri posteli, som sa ocitla  s  Deejayom, v kúpeľni opretá o kachličky, s horúcim dychom na jeho tvári a so slzami v očiach. Pozerala som sa do plafónu, kým on urobil pár smiešnych,rýchlych pohybov a trochu som zastonala od bolesti. Keď odišiel som vyvracala úplne všetko.

Jedlo.

Hnus.

Smútok.

Klamstvo. 

Stratu hrdosti.

A v neposlednom rade stratu pannenstva..

 

XXX

 

Som Dáša. Dáša Krstová. Milujem Edith Piaff  a jej La Foule si púšťam každé ráno. Milujem kofeín, čokoládu, šaty a hlasný smiech. Mám rada Prahu, Paríž, Barcelónu, úzke uličky a pouličných umelcov. Neviem kričať a donedávna som si myslela, že i milovať.

Som hrdá, tvrdohlavá, kedysi som bola aj optimistická, ale dnes..dnes som už len  žena bez svedomia.  

To všetko som si hovorila keď som pozerala na mamu, ktorá piekla koláč a pýtala sa ma čo škola.

S úsmevom som vravela, že pohoda, ale prisahám, že som jej chcela povedať, že som to nezvládla, že som zlyhala, že ma to tak strašne nebaví. Rozhodla som sa však, že moju analýzu osobnosti nechám tak a pôjdem ľahšou cestou. Takou, ktorá možno ublíži ešte viac, ale je to predsa len dočasné riešenie kým neprídem na lepší a racionálnejší plán.

Zachutilo mi to.

Zachutilo mi klamstvo. Úplne ľahko. Spočiatku bez výčitiek svedomia.

Lebo, veď som nikomu neubližovala. Len sebe. Každý večer som si nastavovala budík a vstávala som do školy, tak ako by som mala vstávať, keby ma nevyhodili. Pripravovala som sa na hodiny, čítala som akési štúdie, ktoré som si starostlivo vytlačila z akejsi internetovej stránky, robila som si poznámky a keď som vstúpila do školy, moje kroky smerovali do študovne, alebo na akési poschodie, kde som sa mohla dobre zašiť. Trvalo to pár mesiacov, neustále som bola v kolotoči vecí, ktoré sa skutočne stali a vecí, ktoré boli na hranici s vymysleným svetom. Niekde medzitým prišli situácie, kedy som si hrču v hrdle zakrývala o čosi viac. Sedeli sme s Janou na terase vedľa školy, veľa sme fajčili a rozprávali sme sa o hlúpostiach. A potom mi Jana povedala :

-          Ty nikdy nemáš problém so školou,

-          To je určite prirodzená inteligencia, – dodala a poťahovala cigaretu.

Vtedy mi bolo zle, zo seba. Očami som neustále uhýbala pohľadom a prevrátila som tému, aby som zakryla svoju zraniteľnosť. Bol to len moment, také malé napätie, ktoré som musela svedomito zamaskovať.

-          Už si to zažila, aby ti chlap písal v dnešnej dobe listy? –spýtala som sa neskôr.

-   Podľa mňa je to úchylné, začne to listami a skončí pri sado – maso, ver mi, – povedala Jana.

-          Chcem chlapa, ktorý mi bude písať listy, – vravela som zasnene.

-          Vieš také romantické, ktoré si budeme schovávať na našich tajných miestach, – dodala som.

-          Moja milá v dnešnej dobe? V dnešnej dobe chlap chápe romantiku, keď ti napíše sms, že ťa má chuť pretiahnuť,  – vravela Jana.

-          Neverím, že všetci sú takí.

-          To preto, že o chlapoch nevieš nič.

-          Zlato, viem o nich viac než si myslíš.

-          To, že si o nich prečítaš nejakú hlúposti v ženskom magazíne ešte nič neznamená.

-          Ha, ty žiarliš lebo mám viac kamarátov ako ty.

-          Dáša, neexistuje kamarátstvo medzi mužom a ženou. Vždy jeden viac chce aby ten druhý bol nahý.

-          Takže si myslíš, že som naivná? – spýtala som sa Jany a napila som sa kávy.

-          Myslím, že vidíš všetko v pekných farbách.

Zasmiala som sa.

-          Jani, ale teraz nejde o mňa, však?

Jana si nahlas vzdychla a sklopila oči.

-          Videla som Stana v meste. Mimo toho, že sa mi ani neozval, že je doma, sedel na terase so škaredou presolárkovanou čiernovláskou a nahlas sa smial.

 

Stano bol náš spolužiak zo strednej školy. Náramne veľký sukničkár a paradoxne prvá Janina veľká láska. Ten chlap jej porozbíjal srdce na sedem krát, ale ona vždy s hrdosťou a pokorou niesla svoj kríž a pozície tej druhej. Tí dvaja si navzájom ubližovali, ale trhalo im srdce, keď spolu neboli. Nikdy som nechápala prečo sa k nemu stále vracia, prečo ho nepošle do čerta keď s ňou máva ako s mávatkami na prvého mája. Ale, ona mi stále hovorila o tom, že on je jej osudový muž. Tak som sa teda tvárila, že tomu rozumiem.

 

-          Videl ťa?

-          Nie, skrývala som sa pri novinovom stánku.

-          Ty si ich špehovala?

-          Tak by som to nenazvala. Len som sa chcela presvedčiť, či je šťastný. A najhoršie na tom všetkom je, že  som prišla na to, že on je neveriteľne šťastný.

-          A na to si ako prišla, máš radard na šťastie?

-          Zlatko, pozeral na ňu, akokeby bola bohyňa a v očiach mal to čo pri mne nikdy nemal.

-          Bola si pri novinovom stánku, ako si mohla dovidieť čo mal v očiach?

-          Dobre, tak som sedela na tej istej terase.

-          Sama?

-          Sama. Dala som si šatku okolo hlavy a okuliare a cítila som sa ako v nejakej detektívke.

-          Ty nie si normálna. Chceš mi povedať, že on ťa nespoznal?

-          Ani na mňa nepozrel. Hovorím ti je z tej solárkovej hotový. Sedela som tam dve hodiny, v peňaženke som mala 5 Eur a časník ku mne chodil každých 15 minút či niečo nepotrebujem. Bol milý, tak som si stále niečo objednala. Po hodine som mala všetko vypité a v peňaženke som mala prázdno.

-          Ty si koza a tú ďalšiu hodinu si robila čo?

-          Vymieňala číslo s čašníkom.

Zasmiala som sa.

- Vzťahy sú celé na hovno, - vzdychla Jana.

- Lenže bez nich sa horšie dýcha ten prekliaty vzduch, - dodala.

 

2. KAPITOLA

 

    Moja stará mama mi vždy hovorila, že lásku si človek len tak neprivolá. Pretože je to proces. Ktorý sa rodí, tvorí, treba sa oň starať ako o zdravie, aby sa nám nezunovalo. Treba ju rozmaznávať, prijímať, dávať, ale najmä na nej svedomito pracovať

     O pár dní na to, čo  Jana videla Stana, prišla s nápadom, že začneme behať lebo mne i jej treba zhodiť nejaké to kilo

-     Lezieš mi s tým na nervy,  – oblieval ma pot počas môjho doháňania za ňou.

-        S čím?

-        No, s tým športom. Spomaľ, lebo s tebou už nikde nepôjdem.

-        Vidíš, si nervózna. Prvý prejav toho, že potrebuješ pohyb.

-        Ja si hlavne potrebuje zapáliť.

-        Opovážiš sa fajčiť,  – povedala Jana a zvráštila čelo.

-        Dobre bez cigarety, ale spomalíš,  – vravela som.

Jana spomalila a podávala mi fľašu jontového nápoja.

-          Včera mi písal Stano. – povedala Jana..

-          Solarková kráska sa mu zunovala?

Zastala som a Jana urobila to isté.

-          Chcel mi oznámiť, že je doma a rád by ma videl. Chápeš po troch týždňoch, čo je doma mi to oznámi.

-          Asi sa potreboval aklimatizovať – smiala som sa.

-          Čo na to ty? – dodala som.

-          Napísala som mu, že ak bude čas tak môžme. Samozrejme som mu tým chcela naznačiť, že čas nebude nikdy.

-    Sama tomu neveríš. V tvojom živote čas naňho bude vždy.

-    Ja neviem Dáši, čo mám robiť, čo by si robila na mojom mieste?

-    Nie som na tvojom mieste.

-    Ja viem, ale čoby si robila. Iba čisto teoreticky.

-    Jani, na čo sa ma to pýtaš keď obe dobre vieme, že sa stretnete.

Prikývla a zamyslela sa.

-    Myslíš, že som hlúpa?

-    Myslím, že máš naňho slabosť.

Pravda je taka, že som Jane dlhý čas nerozumela. Paradoxne preto, že som slabosť na žiadneho muža nemala. Teda aspoň do chvíle kým som nespoznala Dávida. Všetci muži, ktorí prešli mojim životom boli normálni. Normálni muži, ktorí nenormálne túžili po mne, nie ja po nich. Až neskôr som však pochopila, že ich fascinovalo len moje neuchopiteľné vnútro a žiadna fatálna žena zo mňa nebola…Čo už, aj to sa v živote stáva.

Jana prikývla, že rozumie, sadli sme si na zelenú lavičku. Chvíľu som mlčky pozorovala na jej ligotavé oči a tak mi vravela:

- Nepozeraj na mňa tak, si nemysli, že revem.

 

XXX

 

Na druhý deň som šla do Štrku, čo bol v našom meste jediný bar v ktorom som nemala pocit, že nekazím vekový priemer.  Jana mi celý večer vypisovala, aby som prišla. Nahodila som na seba rifle a tenisky a utekala som za Janou lebo som intuitívne vycítila, že má problém.

V Štrku bolo prázdno, pár ľudí sedelo pri bare a niektoré boxy boli obsadené. Na konci baru sa Jana celá natešená túlila ku Stanovi a na prvý pohľad som celkom nerozumela čo tu robím. Keď si k nám však prisadol Stanov kamarát, už mi bolo všetko jasné. Bola to taká čudná atmosféra, lebo Jana a Stano od seba nevedeli odtrhnúť oči a ja som sa s tým neznámym Dávidom, čo bol o pár mesiacov môj, nevedela rozprávať. Cítila som sa zle, akoby moje ja odišlo na dovolenku a sedela tam len prázdna schránka. Stáva sa mi to pri ľuďoch, pri ktorích sa necítim ako človek. Stalo sa mi to pri Dávidovi.

-    Takže ty študuješ? – spýtala som sa ho, keď ma už nebavilo pozorovať Janu so Stanom ako si vymieňajú mokro v ústach.

-    Nie, už som doštudoval,  – povedal.

-    A čo si študoval? – spýtala som sa ho.

-   To teba dievčatko nemusí zaujímať,  – povedal úplne arogantne.

Jana so Stanom sa v tom momente prestali bozkávať a začali sa uškŕňať, akože to malo byť neuveriteľne vtipné. Objednala som si u čiernovlasého čašníka ďalší drink lebo na husté reči neznámeho chalana som dnes nemala náladu.   

-  Ani nezaujíma, ale som natoľko inteligentná, že sa snažím o komunikáciu, – povedala som s úsmevom.

Dávid sa zasmial a zapálil si skúmavým pohľadom, ktorý mi venoval.

-  Dávid bol so mnou v Anglicku, – zapojil sa Stano s poloúsmevom .

-  Je to najodvážnejší chlap akého poznám, – dodal.

- A čo také odvážne si teda spravil? – pozrela som sa na Dávida a čakala som na odpoveď.

-  Dokážem sťahovať nohavičky za rekordne krátky čas, – pošepkal mi.

-  Ty si teda borec, - vravela som lebo som nevedela reagovať.

-  A čo ty Stano, ako dlho sa zdržíš? – obrátila som tému.

Všimla som si ako sa Jana zamrvila a upäto naň pozerala. To bol presne ten moment na ktorý Jana už dávno vedela odpoveď, ale niekde v sebe verila, že povie, že ostáva. Dobre som vedela, že Stano je vetroplach a že pre svoj pocit slobody potrebuje byť stále na inom mieste.

-  Ehm, ťažko povedať, - povedal vyhýbavo Stano a pobozkal Janu na pery. A ja som si v duchu povedala, čo je toto za láska, keď Jana by mu dala všetko a on i napriek tomu, že to videl a cítil, radšej utekal. Možno je to naozaj o tom, o množstve prekážok, o presviedčaní seba samého, že sme lásky hodní a najmä či sme schopní nielen z nej brať, ale i dávať. To nevie každý.

Jana sa tvárila, že to nepočula, ale dobre viem, že počula.

-        Dáška, ale vyzeráš pekne, opeknela si. Ešte stale lomíš mužom srdcia? – spýtal sa ma hneď potom Stano.

-        Už nelomím, už len po nich dupem, - zasmiala som sa.

Dávid urobil grimasu. Neskôr mi povedal, že preto lebo po srdciach sa dupať nemá.

-        Niečo ti prekáža? – obrátila som svoju tvár na Dávida.

-        Nič mi neprekáža, - povedal s úmevom.

Zamračila som sa. Celý ten večer bol napáchnutí čudnou atmosférou, o pár minút som sa natešená zdvíhala a lúčila lebo som išla domov. Janu som pobozkala na lice, pozrela mi do očí a pošepkala mi, že je v pohode. Vedela som, že nie je, ale usmiala som sa. Slová sú jednoducho príliš zbytočné keď v srdci sa tvorí malý hurikán.

Zdvorilo som sa rozlúčila a pomaly som kráčala k východu.

- Hej, - zakričal na mňa.

Otočila som sa. Dávid tam stál s rukami vo vreckách a arogantne sa usmieval. 

- Môžem ťa ísť odprevadiť? – spýtal sa.

A ja som bez rozmýšľania kývla hlavou, už ani neviem prečo. 

Tak sme teda kráčali vedľa seba, spočiatku s arogantnými poznámkami a potom neskôr, keď Dávid dostal nápad vypiť víno z benzínovej pumpy, s hlbokými filozofickými debatami na lavičke vedľa môjho bloku pod blikajúcou pouličnou lampou nad hlavami.   A bolo mi dobre z toho chlapa, čo hovoril tak vážne o svojom živote.

- Prečo teda študuješ to čo ťa nebaví? – spýtal sa ma, keď som mu vysvetľovala ako veľmi ma nebaví moja škola na ktorú som akože chodila.

- Lebo ma to bavilo, ale zmizlo to. – vravela som.

Pozrel na mňa so zvrášteným čelom.

- A to sa dá?

- Asi áno, keď sa mi to stalo, – povedala som.

- Ale, prečo to neskončíš?.

- Nemám odvahu, – vravela som a trošku mi vyschlo v hrdle.

- Blbosť, každý má odvahu. Len slabosi sa stale na niečo vyhovárajú, – povedal ten chlap, čo mal jamku na líci.

- Ale, ty si ju ľahko našiel keď vynikáš rekordom v sťahovaní nohavičiek, – povedala som s úsmevom a v duchu som si hovorila, že je pekný.

Stretli sa nám oči. Nie na dlho, len na chvíľu. Dávid sa napil a pokračoval :

- Urobila si v živote niečo bláznivé?

- Hm, – zamyslela som sa – myslíš niečo ako, či som sa prechádzala mestom nahá?

- No napríklad, jednoducho či si urobila v živote niečo len tak bez toho aby si premýšľala nad tým aké to bude mať následky.

Následky, následky mala som ich v hlave v hrudi, pod kožou. Následky.

- Urobila, – povedala som stroho.

- Nevyzeráš na to, aby si robila v živote nejaké hlúposti.

- Ty vyzeráš ako namyslený ťuťo t a možno taký nie si, – povedala som.

- Keby som chcel tak ťa dnes pretiahnem, – povedal úplne suverénne.

- Keby som chcela, tak ti strelím, – usmiala som sa.

- Tak prečo to teda neurobíš?

Trochu som sa zamrvila. Lebo odkiaľ som mala vedieť prečo trávim čas s človekom, ktorý ma pred hodinou vôbec nezaujímal ?! Ten Dávid na mňa len pozeral veľkými modrými očami, trochu slastne a trochu ľudsky. Čudná kombinácia, pomyslela som si. Ale, bavil ma. Mal v sebe niečo, čo som predtým nepoznala. Mlčala som.

- Idem domov pekné dievča, – povedal, keď dopíjal posledný kvapky vína.

- Poď so mnou, - ťahal ma za rukáv.

- Nie som také dievča, - vypadlo zo mňa, lebo v dokazovaní toho aká som som bola najlepšia.

Alkohol mi stúpal do hlavy a pouličná lampa zhasla.