Sú chvíle kedy mám neutíchajúci pocit, že nevládzem : žiť, prijať realitu, zmieriť sa s okolnosťami, ktoré mi podhodí život. A práve v takomto období mám pocit, že všetci moji blízky sú tak " extra " šťastní.

Tak extra, že lenivosť zrazu premieňajú na príval energie a i chuť citróna im nakreslí úsmev na tvári.
Vtedy trávim veľa času pred zrkadlom. Intenzívne pozorujem svoje Ja a hľadám chyby, symboly, znamenia, ktoré by mi pomohli odkryť to zvláštne prepojenie s vesmírom, ktorý mi bez mihnutia oka, sype na hlavu popol.
A preklínam ho - šamanskými zaklínadlami, lebo vraj to pomáha.
Potom som chvíľu škaredá a smutná - s tancujúcimi slzami na okraji viečok.
Zrazu chvíľu odhodlaná " od zajtra " zmeniť život.
A potom pre zmenu sama v izbe s mobilom v ruke a divným pocitom, že nechcem svojim blízkym narúšať tú ich " extra " šťastnú auru.
Ale, predsa hádžem svoje bremeno cez telefón najlepšej priateľke.
Za pár minút zvoní pri mojich dverách a počúva moje nahromadené emócie.
A vraví, že o smútok sa treba naučiť podeliť, tak ako o šťastie.
Dnes opäť stojím pred zrkadlom a vravím, že sú veci, ktoré v zrkadle vidno a ktoré nevidieť.
Každý deň sa učím deliť o smútok, radosť, o bizarné situácie, desivé predstavy i šialene pohnútky.
A keď som šťastná - tlieskam. Len tak, aby som si to uvedomila v pravý čas :)