PROLÓG

 

Plakala som. Silno, nahlas, od bolesti, túžby, od pocitu bezmocnosti.

Dáša ma držala za ruku a potichu plakala. Nechcela , aby som to videla. Nechcela, aby som videla, že i ona ma premoknuté vnútro.

Niekde medzi nádychom a stonom z bezmocnosti som si povedala : “ Že kurva toto nezvládnem. “

Dáša akoby počula moje myšlienky a pevnejšie stlačila moju ruku.

Usmiala som sa.

Potom sme obe začali ešte hlasnejšie revať a ja som si niekde v duchu povedala, že už mu to viac krát nedovolím..

 

 

 

Bože, aká som bola naivná..

 

 

1.KAPITOLA – A...Ako Andrej.

 

    Niekedy dávno, keď som mala tuším 10 rokov mi otec hovoril, že raz čosi dosiahnem. Že budem výnimočná, lebo genetika nepustí. Ja som ho vtedy so zatajeným dychom počúvala a vôbec som nevedela, čo znamená genetika. Potom neskôr, keď som sa s ním už dospelá, lúčila medzi dverami, netušiac, že naposledy mi pošepkal do ucha “ Dospela si – si výnimočná.” Usmiala som sa a povedala niečo ako : Ooooci prestaň a letmo som mu podarovala pusu na líce. Len tak pre radosť. Len tak, lebo bol. Ešte vtedy...

Potom sa to všetko nejako poriadne posralo..

 

XXX

 

    Že som výnimočná som prišla až pri Andrejovi. Teda namiesto toho až, by som skôr mala napísať už. Bol to môj prvý frajer v časoch , keď on chodil zarábať na pílu a ja som ho doma čakala s navarenou večerou. V časoch, keď moje spolužiačky žúrovali na diskotékach a ja som mala kľúč od bytu môjho frajera. Závideli mi, no to ani netušili ako som závidela ja im.

Mala som 17, keď som ho spoznala. Mal o 10 rokov viac a na diskotéke v kultúrnom dome ma nenásilne oslovil. Nenásilne ! Čo bolo na počudovanie, lebo tu sa všetci podgurážení muži chovali ako zvery.

Zaujal ma.

Neviem, možno tým, že bol až príliš dobrý, jednoduchý, skrátka obyčajný chlapec, čo mi spravil čo mi na očiach videl. Aspoň zo začiatku. Dáša mi neustále hovorila, že som hlúpa a príliš mladá, aby som sa nasáčkovala do bytu svojho frajera. To isté mi vraveli aj naši. Ale, postavila som si hlavu a s jednou cestovnou taškou a odkazom, čo som dôkladne pripla na chladničku, som išla. Jasné, že ma hľadali, vyvolávali, snažili sa ma dostať za každú cenu domov, ale ja som bola príliš tvrdohlavá.

S Andrejom to bol taký zvláštny polodospelý život.

Polodospelý.

Lebo ja som mala 17 a o spoločnom živote som vedela veľké H. Ale, snažila som sa. Ráno škola, Andrej práca, potom rýchlo útek niečo navariť, aby môj Andrejko nebol hladný. Potom učenie, mojkanie a tak.. Klasika. Vždy keď som mu na tanier naložila zemiakovú kašu s rezňom mi povedal : - Zuzička moja, ty si taká skvelá žena. Výnimočná žena.

A ja som sa usmiala a bola som tuším šťastná.

Až  kým sa jeho príchody domov neposúvali do tých ranných. Častokrát napáchnutý alkoholom, dymom a inými sračkami.

Tá moja láska, čo sa hromadila v hrudi – sa tak rýchlo premenila na niečo, čo som každým dňom neznášala viac a viac.

Myslím, že v tom byte s dvojplatničkou som zostarla. Minimálne o päť rokov. Veci, čo som mala prežívať – všetky tie triedne výlety, prvé priateľstvá s alkoholom, všetky tie momenty, čo sa konali kdesi na lavičkách za školou – som premrhala.

Ale Dáša mi o nich hovorila.

Dáša bola mojim spojením so svetom, čo mal byť môj.

Ale nebol.

Potom neskôr, keď som so zvesenými ušami zvonila pred bytom mojich rodičov, bez kľúča ( S Dášou sme ho na počesť slobodného života hodili do potoka ), s prosbou aby som sa mohla vrátiť, lebo život s Andrejom som nezvládla mi mama so slzami v očiach povedala : Už to nikdy neurob, už nás nikdy neopusť !

Sľúbila som im to.

Hm, lenže v živote sa dejú rôzne veci..

 

2 KAPITOLA  PO ANDREJOVI

 

     Po Andrejovi sa môj život dal do normálu. Teda aspoň som sa snažila našich presvedčiť, že viem čo chcem a s chlapcami si dám aspoň na chvíľu pokoj. Venovala som sa škole – naplno. Lebo som chcela byť prvá vysokoškoláčka v našej rodine. Lebo brat bol síce inteligentný, ale lenivosť ho premohla. Radšej ťahal osmičky v továrni, ako by sa mal učiť. Aj sestra túžila po výške. Nikdy mi to však nepovedala. Až raz, keď som našla jej denník, kde mala v bodoch napísané čo chce dosiahnuť, som si to prečítala.

 

Bod 2 – CHCEM ÍSŤ NA MEDINU !!! 

 

Bolo to napísané červenou fixou a potom vedľa v zátvorke bola poznámka : ( To som ešte netušila, že sa mi narodí Klárka. NENÁVIDÍM MUŽOV )

 

Sestra otehotnela, keď mala osemnásť so synom nášho starostu. Jasné, že sa mama tešila, veď na nedelnajšej omši ,obyvateľky našej dediny preberali do detailov ich svadbu. Mama sestre s iskrou v očiach po večeroch hovorila :“ Katuška moja, Jano je dobrá partia, len sa ho drž. “

A ona sa držala, až kým mu neporodila dcérku. Potom sa nejako prestal držať on jej.

Jano bol sedlák. Vedela som to, tak ako to vedel ocko, môj brat a tuším, že to vedela i moja sestra. Keď ju nechal a bez slova utiekol na kamióne, niekde do Európy, mama prestala chodiť v nedeľu do kostola.

Vraj farár už nemá dobré kázne.

Vedela som, že sa hanbí.

Za seba.

Za to, že si pripadala, že nie je dobrá matka.

A ja som si hovorila, že by som jej to mala povedať, že je skvelá.

Zvláštne, že som to nikdy neurobila....

 

XXX

 

    Boli sme taká talianska rodina. Hlučná, trieskalo sa u nás dverami častejšie, než sa sedávalo pri nedeľnom obede. Neviem prečo, jednoducho sme to tak mali asi zakorenené niekde v sebe a nikto to nemal chuť zmeniť. Milovali sme sa, pomáhali sme si, ale i napriek tomu sme sa dokázali pourážať tak, že ma občas pichlo pri srdci.

Občas.

Inokedy nám to prišlo maximálne prirodzené.

Na právo ma prijali. Keď mi domov prišla obálka s výsledkom prijímacieho konania, necítila som nič. Žiadne emócie, žiadna radosť. Len holé, prázdne nič.

Mama otvorila fľašu domácej pálenej a starostlivo nám naliala. Mala radosť a bola tuším aj hrdá. Otec ma objal a povedal, že je rád. Sestra ma objala a so slzami v očiach povedala, že je rada. Brat ma chlapsky potľapkal po ramene a vravel, že je to fajn.

Vlastne bolo to fajn.

Ale, mne to potom nejako došlo.

Že zrazu sa môj život trošku zmení.

Vtedy v ten večer, keď som si šla ľahnúť mi otec vravel, že som dospela.

A ráno umrel..

 

3 KAPITOLA  PO SMRTI

 

    S otcom som mala skvelý vzťah – skvelý. Viem, že nám dával lásku a výchovu jednotným dielom, ale predsa som mala ja k nemu najbližší vzťah. Milovala som všetky tie rybačky, hubárčenie, všetky tie veci, čo robia  dcéry s otcami, všetky tie nekonečné rozhovory, všetky tie hlúposti pri ktorích sme sa smiali ako šialení.

Bože.

A zrazu bol preč.

Diagnóza jasne hovorila, že mu praskla cievka a krv zaliala všetky funkčné orgány. Pamätám si ako mama plakala v obývačke a hlasno kričala, že tie jeho cigarety ho zabili.

Keby toľko nefajčil..

Keby chodil k lekárovi..

Keby..

Bože..

Bože..

Bol preč. A ja som neplakala. Nevydala som ani slzu, veď trebalo pripraviť pohreb, vybaviť všetky organizačné veci, kar, kytice...

Bože..

Keď som stála pri jeho hrobe, videla som prvýkrát plakať svojho brata. Bol to taký zvláštny pocit. Keď sa setrina dcérka Klárka, odetá do čiernych hodvábnych šatôčiek spýtala, prečo je dedko v tej debničke ( čo malo byť pomenovanie na truhlu) . Až vtedy som sa rozplakala.

Silno..

Nahlas..

Dlho..

Šialene dlho..

“ Lebo ho idú anjely poslať do neba “ – povedala som.

“ Aj mňa tam zoberú? “ – pýtala sa ma.

“ Raz nás tam všetkých zoberú, ale ešte nie “ – vravela som.

“ Ale, ja chcem ísť za dedkom “ – povedala Klárka a pevne sa ku mne pritisla.

Nevedela som čo povedať. Čo povedať tej malej drobnej dušičke, ako to vysvetliť, aby to tá drobná myseľ pochopila.

Ako odpovedať na otázky, na ktoré som odpoveď nemala.

To boli presne tie momenty ,na ktoré som nevedela nájsť slová.

Vtedy na pohreb môjho otca, prišiel aj Andrej.

Silno ma objal a vravel, že to bude dobré, lebo som už veľké dievča.

Že to zvládnem, že mi pomôže.

Hej pomohol.

Večer sme sa milovali v jeho aute a mne to prišlo tak morbídne, že som počas celého sexu plakala.

Potom som išla za rodinou a všetci sme pri sviečke, s fotkami v rukách spomínali na staré časy.

To bolo tuším posledný krát, čo sme boli všetci spolu. Čo bol ešte s nami, lebo jeho prítomnosť som cítila, tak intenzívne, ako sa len dalo.

V noci som sa zobudila na to, že niekto zatvoril dvere od mojej izby.

Viem, že to bol on.

Že sa bol rozlúčiť.

Ráno som sa zobudila už len s pocitom, že už tu nie je a ani nebude.

A kur*a bolo mi z toho zle.