Uprostred noci za mnou prišla jedna z mladších sestier a povedala, že ma ide pomasírovať. Mala unavené oči, no predsa prišla. Snažila som sa jej čo najviac pomôcť pri mojom otáčaní na brucho. Keď ma masírovala, cítila som nesmiernu úľavu, chrbtica ma veľmi bolela, cítila som to hlavne v krížovej oblasti. Uisťovala ma, že len čo opuch prejde, znova budem chodiť, že nemám žiadny stavec zlomený, možno mi len platnička tlačí na nerv a to blokuje moju ľavú nohu. Nakoniec ma natrela  hrejivou masťou a odišla. Po chvíľke som zaspala. Uprostred noci som sa prebudila na niečí krik a uvedomila si, že ležím na bruchu. Pokúsila som sa obrátiť, no nedarilo sa mi a stálo ma to veľa síl. Napokon som to vzdala a zostala na bruchu. Bol to zvláštny pocit, ležať na bruchu možno prvý krát v živote. Slamený matrac bol tvrdý, no v porovnaní s kláštornou pričňou som mala pocit, že ležím na mäkkej tráve. V duchu som sa zasmiala – nemala som totiž tušenie, aký je to pocit, ležať na mäkkej tráve!  V tú noc, prvú noc mimo kláštora, som viac oka nezažmúrila. Premýšľala som nad svojim osudom, nad svojim doterajším životom. Nevedela som si predstaviť, aké to je, žiť mimo kláštora, mimo pravidiel a príkazov. Mnohé sa mi zdali hlúpe. Napríklad ležanie na bruchu. Čo je zlé na ležaní na bruchu? Cítila som sa príjemne, chrbát ma tak nebolel, nevidela som na tom nič zlé. Pozerala som vôkol seba. Pri svetle petrolejok a sviečok, pretože vypadol elektrický prúd, som videla mnohé oči otvorené. Väčšinou to boli vojaci. Videla som asi iba jednu či dve ženy, ktoré spali. Ktovie, či niekde neplačú ich deti. Ktovie, či za vojakmi neplačú ich ženy a rodiny. Bolo ich veľa. A vedela som, že toto je len jedna z mnohých nemocníc, ktoré boli plné ranených. O vojne som nevedela veľa, len toľko, že v nej zomierajú nevinný ľudia kvôli vyšším cieľom či záujmom. No prečo ľudia musia stále túžiť po moci?

Ráno som videla prichádzať sestry z Nášho kláštora, no Mária Helena nebola medzi nimi. Tušila som to, hoci som sa nádejala, že príde. Deň prebehol bez náletov, bez zbytočných starostí a bez nových ranených. Tešila som sa. Mala som pocit, akoby sa svet upokojil, akoby už  bolo po všetkom. Večer sa pri mne pristavila Mária Anna, ktorá prišla aj s touto skupinkou sestier. Stále som ležala na bruchu, pretože ma na obed znova premasírovali a natreli hrejivou masťou.  Keď ma Mária Anna zbadala, kútikom oka som postrehla, ako zbledla a rýchlo sa prežehnala. Chcelo sa mi smiať. „Boh s tebou, Mária Agáta, ako sa cítiš? Prebehla tvoja noc pokojne?“ „Skôr ako sa ma opýtate, či som spala na bruchu musím sa priznať, že áno,“ prerušila som ju, čo ju očividne nepotešilo. „Nie,“ oponovala. „Tento krát vynecháme zvyčajné otázky, nie sme predsa v kláštore,“ odpovedala sarkasticky. „Prišla som ti odovzdať požehnanie od Matky Predstavenej, ktorá dúfa, že sa skoro vyliečiš alebo aspoň dostaneš do stavu, keď budeš môcť cestovať späť do kláštora. Hovorila som dnes s doktorom Olszowiechom, spomínal svojho kolegu, ktorý sa dnes alebo zajtra na teba pozrie.  Možno sa budeš môcť vrátiť do kláštora s touto skupinou,“ usmiala sa. „Možno by som mohla pokračovať v práci, keď sa vyliečim,“ povedala som. Očividne ju to nepotešilo. „To neprichádza do úvahy,“ precedila pomedzi zuby, no hneď si to aj uvedomila a usmiala sa. „O tom si potom môžeš pohovoriť s Matkou Predstavenou.“ Požehnala mi a odišla. Znova sa mi zdalo smiešne všetko to požehnávanie, pretože pred malou chvíľkou sa správala inak. Všetka ta pretvárka, tá hra na niekoho iného, mi bola úplne jasná. Nebolo to ako blesk z jasného neba, neuvedomila som si to v zlomku sekundy. Bol to dlhý proces, pomalý proces nadobúdania si vedomia. Akoby som sa prebúdzala zo sna. Snom bol život v kláštore, pravidlá a slepota voči okolitému svetu. A vedomie bol ten svet. Ľudia v ňom a ich trápenia. Nezáležalo predsa len na tom, čo si želá Matka Predstavená. Záležalo na malých deťoch, ktoré stratili rodičov. Záležalo na starých ľuďoch o ktorých sa nemal kto postarať. Nezáležalo na pravidlách. Pomoc a láska podľa mňa nepoznajú pravidlá.