Telom mi prebehol strach z toho, či z nášho rozhovoru niečo začula. Na tvári Márie Heleny sa mihali podobné myšlienky. „Je čas odísť, Mária Helena, choď si vziať svoje veci, vraciame sa späť do kláštora. Rozlúč sa, možno sa Matka Predstavená rozhodne znova ťa sem poslať.“   „Boh ti pomáhaj, sestra,“ predpísane sa so mnou rozlúčila moja priateľka  a odišla. Sestra Mária Anna sa posadila ku mne. „Nie je mojim zvykom klamať, no ani načúvať cudzím rozhovorom,“ začala a mne takmer zastalo srdce od strachu.  Na moje prekvapenie nebola nahnevaná a hovorila so mnou pokojným tónom. Takmer ako matka, keď so mnou hovorila v mojich predstavách. Dokonca ma nežne chytila za ruku. Prekvapene som na ňu pozrela. „Nechtiac som začula tvoj rozhovor so sestrou Máriou Helenou.“ Tvár mi v okamihu zbledla a znova som prosila o odpustenie mojich hriešnych myšlienok. „Nejdem ťa karhať,“ začala rýchlo, keď zbadala moju reakciu. „Chcem ti len niečo vysvetliť. Oboznámiť ťa s tou časťou ľudského myslenia, ktorému sme v kláštore dali zbohom. To, o čom ste hovorili so sestrou Máriou Helenou, je normálna, bežná ľudská, no hlavne mužská zábavka. Nenazvem to nijako inak, lebo ani vo svojom živote som zo sexu nemala iný pocit. Sú však ženy, ktoré sex berú presne ako muži. Je to nechutné a nehodné čo len malej zmienky o nich. Sama príroda sex prevýšila nad obyčajný pud, no mnohí ľudia sa vyhovárajú práve na prírodu a pudy. Aj preto sme sa utiahli do kláštora Nášho Pána, pretože naše názory na danú vec sa nehodili do zhýralej spoločnosti. Samozrejme to nebol jediný dôvod,“ začala horlivejšie, aby som nezískala zlú mienku o kláštore. „Snažili sme sa ľudom ukázať iné spôsoby života a komunikácie s blížnymi. Snažili sme sa ukázať ľuďom, že nezištná pomoc oslobodzuje ducha a pozdvihuje myseľ. Mnohí to však nechápali,“ uškrnula sa, čím mi pripomenula, kto pri mne sedí. Nebola to moja matka, ktorá mi srdečne dohovára ako správne žiť. Nebola to milá starká, ktorá mi radí, ako sa vyvarovať chybám podobným tým, ktorým sa ona nevedela vyhnúť. Precitla som a uvedomila si, že pri mne sedí sestra Mária Anna, pravá ruka Matky Predstavenej, jej dôverníčka a ako sme všetky v kláštore vedeli, aj donášačka. Srdce mi posmutnelo, tak veľmi mi prišlo ľúto, že predstava ostala len predstavou. „Chcem ťa varovať, aby ťa nezlákalo to svetské čaro ťažkého vína a vôňa hriechu. Si jedna z nás, si naša sestra. Budem informovať Matku Predstavenú o tvojom stave, aj o stave tvojej mysle. Chcem však poznať tvoj názor. Viem, že si dospelejšia ako sestra Mária Helena, hoci máte obe len sedemnásť rokov. Nebojím sa tvrdiť, že si porozumela mojim slovám správne a vieš, čo sa od teba očakáva.“ Stíchla a mne plakalo srdce. V tej chvíli som totiž túžila po vrúcom objatí, po nežných slovách, po povzbudení. Chcela som mamu, ktorá by ma pohladila po vlasoch a povedala, že všetko bude dobré. Tak ako som to raz tajne čítala v školskej knižnici. Hoci to bola knižka pre malé deti, ktoré sa učia správnym návykom, zanechala vo mne túžbu. Túžbu po rodine, po matke, ktorá mi pohladí boľavé koleno, ktorá úsmevom a bozkom zahojí všetky boľačky. Možno aj preto som si zvolila túto cestu. Cestu pomáhania chorým. Nebolo to len preto, že Matka Predstavená sa tak rozhodla. Keby aj Boh bol riadil Ježišove kroky, no on by s nimi nebol spokojný, nestal by sa Spasiteľom. Mal to v srdci. Človek musí mať dobro v srdci, inak je to len pokrytec. „Neviem, či rozumiem vašim slovám sestra Mária Anna,“ priznala som, lebo som naozaj netušila, čo vlastne odo mňa očakáva. „Ach,“ vzdychla si sťažka a prešla si rukou po čele. „Vidím tvoj pohľad a pohľad doktora Adama. Už len meno zo Svätého Písma by ťa malo vystríhať pred skutkami, či len myšlienkami!“ Červeň sa mi vrátila do líc, divý tlkot do srdca. Vari je to také očividné, že moje myšlienky utekajú od Boha k obyčajnému človeku?! „Moja viera a presvedčenie sú silné Mária Anna, nemusíte sa báť, že sklamem Matku Predstavenú, či Nášho Pána,“ ovetila som napokon. Mária Anna sa spokojne usmiala, požehnala mi a rozlúčila sa. Sledovala som, ako odchádza. Odišli všetky a nechali ma samu na neznámom mieste. Nikdy predtým som nestrávila noc mimo kláštora a bála som sa. Krátko na to, ako odišli, prišla ku mne zdravotná sestra a zmerala mi teplotu. Ukázala mi, kde je môj pohár – bol vedľa môjho slameného matracu na zemi, odporučila mi precvičovať si nohy, ak budem vládať a popriala mi dobrú noc. Zdvorilo som jej poďakovala a tiež popriala dobrú noc, hoci som v tých slovách nevidela nijaký zmysel. Ako môže mať niekto dobrú noc, keď vôkol seba počuje zúfalé výkriky o pomoc, o pohár vody, dokonca kde niekto prosí o smrť? Vedela som, že sa mi bude ťažko zaspávať, ak sa mi vôbec podarí zaspať. Moja bezmocnosť mi  vháňala slzy do očí. Nemohla som sa takmer vôbec pohnúť, chcela som vstať a podať tomu úbožiakovi pohár vody, no nedalo sa. Sama som bola zrazu odkázaná na pomoc iných. Rozplakala som sa. Tak veľmi som túžila ísť pomáhať a ostala som len na obtiaž! „Kam zmizlo to odhodlanie z vašej tváre sestra Mária Agáta?“ ozval sa mužský hlas nado mnou. Otvorila som oči. „Doktor Adam,“ povedala som nečujne. „Čo vás trápi?“ „Myslím, že sa nevyskytli žiadne ďalšie ťažkosti, okrem tej nehybnosti,“ povedala som rýchlo. „Sestrička mi zmerala teplotu, no nemala som ju zvýšenú. Čo sa týka cvičenia, dlho som to nevydržala, som akási unavená.“ Doktor sa zasmial a vopchal si ruky do vreciek plášťa, trochu sa naklonil dopredu. Zacítila som vôňu jeho spoteného, unaveného tela. Cítila som, že mi červeň stúpa do líc. Počula som veselé slová Helenky o tom, že zo mňa mníška nebude. Videla som tvár Márie Anny ako sa uškŕňa a prikyvuje hlavou sama sebe a svojej pravde. „Nemyslel som váš zdravotný stav Mária Agáta, pýtal som sa, čo vás trápi a prečo plačete. Alebo mi chcete povedať, že je to kvôli vášmu stavu? Vari sa ľutujete?“ Vedela som, že tvár mi už celá horí. Som hlupaňa! Prečo ma moje telo takto zrádza?! „Nie pane, svoj stav neľutujem a ak aj áno, tak vôbec nie kvôli sebe. Prišla som sem so zámerom pomáhať chorým a raneným, byť osožná. Namiesto toho som však obsadila lôžko, ktoré mohlo patriť niekomu, kto to viac potrebuje.“ Tvár sa mi pomaly upokojovala. Srdce už nebilo tak divo. Doktor sa usmial a sadol si na matrac k mojim nohám. „Aj som si to myslel,“ povedal. „Nemusíte sa však báť. Dostal som správu, že môj kolega sem dorazí už zajtra. Verím tomu, že k lôžku nebudete pripútaná dlho. Pomôže vám pri tom vaša vôľa.“ Znova sa usmial a ja som sa modlila k Bohu a prosila aby už odišiel. Aby ma nechal samu. Aby nebol ku mne milý a nepodporoval moje myšlienky, ktoré neboli povolené. „Pošlem sem jednu z mladších zdravotných sestier aby vám trochu pomasírovala chrbát. Dúfam, že vaša prvá noc v nemocnici bude v daných podmienkach čo najpokojnejšia.“ Vstal a odišiel, ani som nestihla poďakovať.