Pozrela som na svoje ruky. Jednou som zvierala Heleninu ruku, druhú som mala vedľa tela. Pohla som prstami. Na chvíľu mi odľahlo. Pohľadom som skĺzla k svojim nohám. Skúsila som pohnúť pravou. Podarilo sa, aj keď som pri pohybe prstami cítia veľkú bolesť, až mi pot vystúpil na čelo. Na rad prišla ľavá noha. Skúsila som pohnúť prstami, no nešlo to. Pozrela som na Helenku. Vzdychla si : „Spadla si na chrbát.“ Pochopila som. „Ochrnula mi noha?“  nepovedala nič, len mi pevnejšie stisla ruku. „Ale doktor hovorí, že je to určite len dočasné. Mária Anna ťa chcela vziať do kláštora, no on to nedovolil. Hovoril, že o pár dní sem príde chirurg, ktorý sa na teba pozrie. Preto nemôžeš odísť z nemocnice.“ Utrela si slzy a pozrela na mňa trochu veselšie : „Agátka, myslím, že sa mu páčiš.“ Usmiala sa. „Netáraj hlúposti, je to lekár, stará sa o svojich pacientov. A nechcem o tom viac počuť, zabudni na to, čo som ti povedala! Toto všetko sa mi stalo práve preto!“ odvrátila som tvár a nechala slzy voľne padať na vankúš. „To nie je pravda a ty to vieš.“ Neodpovedala som. Niekoľko dní, či skôr týždňov, som premýšľala o tom, či Boh existuje. Či je to pravda, že sme boli stvorený z Jeho vôle. Pochybovala som o tom. Skôr som verila tomu, že sme výsledkom evolúcie. Prestávala som veriť aj preto, že keby Boh bol, nedopustil by toľkú nespravodlivosť voči nevinným, akej sa im dostávalo vo vojne. Kde je, keď necháva nevinné malé deti umierať? Keď necháva dobrých a spravodlivých ľudí trpieť? A možno predsa Boh je niekde nad nami. No prečo videl práve mňa? Prečo videl moje hriešne myšlienky? „Nič neviem Helenka, čo ak je to presne tak ako má byť? Potrestal ma pre moje myšlienky, rúhanie... my máme ísť príkladom a viesť ľudí k viere!“ „Sama tomu predsa neveríš Agátka,“ pohladila ma po líci. Znova som na ňu pozrela : „Čo si počnem? Presne toto vedela aj Matka Predstavená, presne vedela čo sa stane! Viem, že to vedela. Som si istá, že len čo ťa uvidí, bude sa smiať. Hoci jej to v tvári nebude vidieť, lebo jej tam nevidno nič! Bude sa smiať na tom, aké sme boli naivné a verili, že naše mladé neskúsené ruky dokážu pomôcť v takomto nešťastí!“ rozkašľala som sa, čo som tak horlivo opisovala svoje zúfalstvo. Nechcela som aby vyhrala a mala pravdu. „Vôbec sa nebude smiať. A keď sa aj bude, do očí jej poviem nech to ide skúsiť sama! Prečo ona pomáha len svojimi modlitbami?!“ „Nehovor hlúposti Helenka,“ usmiala som sa pri tej predstave. „Ak by si ju čo len maličkosťou nahnevala, nebolo by to dobre. Vieš predsa ako nás rada trestá.“ „A nech ma aj vyhodí,“ kývla ledabolo rukou, „mne je to jedno. Čo ak sa náhodou nevrátiš? Ak nebudeš v kláštore ty, nechcem byť ani ja!“ „Prečo by sa nemala vrátiť?“ ozval sa hlas, za ktorým sme sa obe naraz otočili. „Dúfam, že vás neruším dievčatá. Rád by som sa pozrel na pacientku, sestra Mária Helena. Ďakujem,“ usmial sa na Helenku, potom na mňa. Srdce sa mi rozbúchalo, no hneď som si predstavila škodoradostnú tvár Matky Predstavenej a snažila sa divoké srdce upokojiť.  Mária Helena sa postavila k mojim nohám, aby nestála doktorovi v ceste. Ten vytiahol z vrecka paličku a odhrnul prikrývku z mojich nôh. Srdce sa mi znova rozbúchalo a na líca vystúpila červeň hneď, ako som si uvedomila, že nemám na sebe svoj mníšsky habit.  Prešiel mi rukou po pravej nohe od stehna, cez koleno k členku a sledoval reakciu svalu a teplotu. Potom mi prešiel paličku po chodidle, na čo som sa trochu mykla. „Dobre,“ povedal. Zopakoval to s ľavou nohou, no jeho horúcu ruku, ktorá mi privádzala tlkot srdca až do slúch, som tento krát necítila takmer vôbec. V duchu som sa hrešila a karhala pre pocity, ktoré vo mne vyvolal jeho dotyk. Keď mi paličkou prešiel po chodidle, nestalo sa nič. „To nevadí,“ povedal, keď uvidel moju nešťastnú tvár. „Mali sme tu chirurga, ktorý sa venoval podobným pacientom, ale musel odísť do susedného mesta. Nemyslím si, že by to malo trvalé následky, pretože opuch nie je veľký.“ Zakryl ma, usmial sa a so slovami, že sa vráti neskôr, odišiel. Helena si sadla späť ku mne, chytila ma za ruku a na tvári sa jej usadil široký úsmev. „Ach Agátka, celá si bola červená ako paradajka! Darmo sa budeš brániť, si predsa už žena a je normálne, že sa ti náš milý doktor zapáčil! Na tom predsa nie je nič zlé!“ Ustráchane som sa na ňu usmiala : „No predstav si, ako sa zatvári Matka Predstavená!“ „Ale, záleží na tom? Ona predsa tiež nejako prišla na svet! Nečervenaj sa preto,“ zahriakla ma. „Tváriš sa, akoby sme sa o tom neučili!“ „Nejde o to, o čom sme sa učili Helenka,“ odvetila som tichším hlasom, dúfajúc, že aj ona uberie na intenzite toho svojho. „Ide o lásku.  O to, kto sa komu páči a prečo. Kto má koho rád a prečo ho má rád.“ „A sex?“ opýtala sa otvorene na to, čo ju zaujímalo. „Takmer ťa nespoznávam Helenka,“ karhala som ju. Nikdy sme otvorene na túto tému nehovorili. V kláštore to bolo neprípustné, v škole sme sa len chichotali. „Stále som taká aká som bola Agátka. Nemali sme však dôvod o tom hovoriť, no teraz je to iné. Tak ako to teda vidíš ty?“ „Ja si myslím, že...“ „O čom to tu vy dve hovoríte?!“ začuli sme známy hlas. Sestra Mária Anna stála za Helenkou a v očiach mala zlosť.