Videla som ako autá prudko brzdia na prašnej ceste a ako sa všetci snažia pomôcť. Rýchlo som si ešte odpila z čaju a vybehli sme von.  Neustály krik a streľba mi trhali srdce. Pohľad na ranených vojakov, na nevinných ľudí mi tisol slzy do očí. Vedela som však, že nedokážem zmeniť nič, že nedokážem zastaviť to všetko barbarstvo. A to vo mne búrilo krv! Nestávalo sa často, že by ma čosi nahnevalo, no to, aký bezohľadný je svet ma privádzalo priam do zúrivosti. Rýchlo som sa rozbehla k autu, kde som videla ako sa ranený sami pokúšajú dostať von, no zadná plachta bola priviazaná. Snažila som sa ju čo najrýchlejšie rozviazať, no čím viac som sa snažila tým horšie to bolo. Vo vzduchu sa ozval hukot lietadiel, rýchlo som zdvihla hlavu. Boli tam, na tmavej oblohe, jeden vedľa druhého v dokonalej formácii. Všimla som si, ako sa všetci prikrčili, tak som urobila to isté. Zazrela som Máriu Helenu, ako podopiera dvoch ranených vojakov naraz. A ja som stále iba bojovala so špagátom. „Urobím to,“ začula som vedľa seba, vtom sa mi popri prstoch mihol nôž a plachta bola razom uvoľnená. „Ďakujem,“ povedala som nesmelo. Neodvážila som sa pozrieť mu do očí. Vedela som, že to bol on, ten hlas mi znel v ušiach celý deň. Spolu sme pomáhali raneným dostať sa von za auta. Jedného po druhom sme ich podopierali, pomáhali dostať sa do budovy, nikto už nevenoval pozornosť lietadlám. Len na chvíľu som zdvihla hlavu, keď som vychádzala z nemocnice a zvláštny pocit mi zovrel žalúdok. Stále boli tam, no formácia sa zmenila. Vtom sa ulicami rozľahol hrozivý piskot a všetci sa rozbehli do úkrytov.  Bežala som k autu, vedela som, že tam ešte zostali ranený. Práve som vyskakovala na plošinu, keď sa ozval výbuch. Odhodilo ma do kúta...

„Vďaka Bohu,“ vzdychla  Mária Anna a prežehnala sa. Pohladila ma po čele a vstala. Za ňou už stála Mária Helena, nedočkavo prešľapujúc z nohy na nohu. „Čo sa deje?“ opýtala som sa, keď si sadla ku mne na posteľ. Posledné čo som si pamätala bolo, ako hneď vedľa auta, čo doviezlo ranených vybuchla bomba a mňa to odhodilo nabok. „Bol to ďalší nálet,“ povedala smutne, pohladila ma po ruke, no nepozrela na mňa. „Viem, len pred chvíľou, prečo som tu?“ pokúsila som sa sadnúť si, no telo ma neposlúchalo. Ruky som mala ako z olova, pri každom pohybe hlavou som mala pocit, že mi ju roztrhne. Nevedela som pohnúť nohami. „To bolo včera večer,“ šepla a pozrela mi do očí. Mala ich smutné, červené od sĺz. Aj do mojich sa tisli slzy pri pohľade na ňu. Vždy sme navzájom vycítili svoje pocity. „Helenka, čo sa deje?! Prečo si taká nešťastná?“ „Dnes odchádzam naspäť do kláštora. Veď vieš, že Matka Predstavená nemení svoje príkazy...“ „Ale veď to je aj dobre, potrebujeme si oddýchnuť a nabrať nové sily,“ prerušila som ju. „Ty so mnou nepôjdeš,“ povedala smutne a utrela si slzu, stekajúcu jej po líci. Natiahla som k nej ruku a stisli sme si dlane. „Ale prečo si taká smutná?“ opýtala som sa. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. „Mária Helena, hovor!“ vyzvala som ju trasľavým hlasom. Nadýchla sa a pozrela inam. Srdce sa mi divo rozbúchalo, začala som si predstavovať rôzne následky výbuchu. Videla som predsa toľko ranených! Niečo z toho sa určite stalo aj mne...