V noci ma prebudilo chvenie. Nie v mojom tele, to si už na chlad privyklo. Steny sa chveli a začula som dunenie. Myslela som si, že je búrka, no moje dvere sa zrazu otvorili a stála v nich Mária Helena, sestra z vedľajšej cely. „Agátka, poď rýchlo, niečo sa deje!“ zvolala a bežala smerom na nádvorie. Schytila som svoj plášť a vybehla som za ňou. Cítila som strach, ktorý všetky ovládol. Bolo zakázané behať, či pobehovať po chodbách a teraz sa všetky sestry predbiehali v tom, ktorá bude na nádvorí prvá.  Zvon sa neozýval, všetkých zvolala Mária Anna. Matka Predstavená stála v strede nádvoria pri fontáne anjela s holubicou, ktorá sa snažila uletieť z jeho kamennej dlane. Hanlivo zazerala na svoje zverenkyne, porušujúce pravidlá, ktoré určila pred mnohými rokmi. „Cítim sa zvláštne, keď tu takto pobieham,“ zašepkala mi do ucha Mária Helena. Nazvala by som ju svojou priateľkou. Od detstva sme spolu trávili voľný čas, chodili sme spolu do školy a aj Mária Helena bola vyučená za zdravotnú sestru. Teraz ma silno držala za rameno a vyvaľovala oči na Matku Predstavenú. Všetky sme čakali na jej slová. Zdalo sa mi, že prešla hodina, kým konečne prehovorila smutným hlasom : „Naše mesto bombardovali Nemci. Nemocnica je vo veľmi zlom stave, prosia nás o akúkoľvek pomoc. Sestry!“ zvolala a zdvihla ruky rozpažiac ich nad hlavou. „Boh sa hnevá na hriešnikov, zoslal svoj hnev v podobe bômb na naše mesto! Modlime sa!“  zopäla ruky, sklonila hlavu a začala : „Otče náš, ty, ktorý si na nebesiach...“  Zovretie Márie Heleny povolilo, ako si zložila ruky v modlitbe. Moje ruky zostali nehybné. Nedokázala som sa prinútiť modliť. S nemým úžasom som sledovala všetky okolo seba ako prosia o odpustenie hriechov, ktoré nikdy nespáchali. Srdce mi plakalo pri pomyslení na tých úbohých chorých, ktorý teraz navyše nemajú nemocnicu. „Amen,“ skončila zrazu Matka Predstavená. „Sestry moje, deti,“ vystrela k nám ruky. „Pripravme sa na odchod do mesta. Mária Anna,“ rýchlo pozrela na svoju pomocníčku, „má zoznam sestier, ktoré spolu pôjdu pomáhať do mesta. My ostatné zostaneme a budeme sa modliť za Božiu milosť voči mŕtvym a zhovievavosť voči živým.“ Dala pokyn Márii Anne, ktorá hneď na to vošla do davu a postupne oslovovala sestry, ktorých mená mala na malom papieriku, schovanom v dlani. Ani som sa nepohla, nevnímala som ani mrmlanie Márie Heleny, ktorá nedočkavo prestupovala z nohy na nohu. Mária Anna zastala vedľa mňa a oslovila za mnou stojacu Máriu Dorotu. Potom pozrela na mňa a odišla. Nechápavo sme na seba s Máriou Helenou pozreli. A my? Rozbehla som sa za Máriou Annou a chytila som ju za plece. Otočila sa ku mne : „Mária Agáta, vy nie.“ Povedal skôr, ako som stihla položiť otázku. „Prečo?“ „Ste ešte len dieťa. To nie je nič pre vás.“  „Som predsa zdravotná sestra! A Mária Helena tiež. Prečo nemôžeme ísť tam, kde budeme osožnejšie ako v kláštore?“ nedala som sa odbiť. Sama som netušila, kde sa vo mne berie tá odvaha.  „Hovorím, že ste príliš...“ „Mária Anna,“ začula som Matku Predstavenú nahnevaným hlasom, „nech si Mária Agáta aj Mária Helena zbalia potrebné veci. Pôjdu s vami.“ Prekvapene som sa otočila a pozrela do tmavých očí Matky Predstavenej.  Odrážala sa v nich zlosť a presvedčenie v náš neúspech. Držala za ruku Máriu Helenu, ktorá sa na mňa usmievala. Netušili sme čo nás naozaj čaká.