„Dnes nie, sestra Mária Agáta,“ odbila ma matka predstavená, len čo som vošla do jej kancelárie. „Už som vám predsa povedala, že na tú tému už nebudeme debatovať.  Teraz sa vráťte do svojej cely. Nezabúdajte na pravidlá nášho kláštora,“ mávla rukou Matka Predstavená, vrhnúc na mňa zlostný pohľad a potom sa zahľadela späť do účtovnej knihy.  Potichu som za sebou zatvorila dvere.

Čierny plášť sa mi vlnil okolo členkov a bosé nohy ťapkali po studenej kamennej dlážke, až kým som nevošla do svojej izbietky. Na chodbách kláštora som nikoho nestretla, bol čas osobných modlitieb. Každá  jedna sestra bola vo svojej cele a rozjímala. Bola to tiež jediná časť dňa, kedy mala Matka predstavená chvíľu čas. Preto som sa opäť rozhodla za ňou zájsť a porušiť tak jedno z prísnych pravidiel kláštora.  Posadila som sa na drevenú posteľ, pozrela na kríž zavesený nad dverami  a vzdychla si. Už pár mesiacov som sa márne snažila prehovoriť Matku predstavenú, aby ma pustila pomáhať zraneným vo vojne, ako pracovníčka Červeného kríža.  Vyučila som sa za zdravotnú sestru preto, aby som pomáhala chorým. A teraz moje ruky len tak pokojne spínam v modlitbách k Bohu, ktorý dopustil, aby sa začala vojna a aby umierali ľudia. Toľko krát od jej začiatku som musela zájsť za sestrou Máriou Lujzou, našou hlavnou spovedníčkou, aby som sa uistila vo svojej viere a vyspovedala sa z hriechov! Môj najväčší hriech bol, že som prestávala veriť. Aj teraz, keď hľadím na Ježiša na kríži, neviem, či je Boh nad nami.  Sťažka som si vzdychla, kľakla si na kľačadlo otočiac sa tvárou k stene, na ktorej visel  jediný obraz v izbe. Bola na ňom namaľovaná Mária, matka Ježišova,  ako kľačí pod krížom, na ktorom skonal jej syn. Ruky dvíha k nebu a tvár jej zmáčajú slzy. Ten obraz som dostala od svojej matky v deň mojej prísahy.  Náboženské obrazy či iné drobnôstky, boli jedinou povolenou dekoráciou.  Zatvorila som oči a potichu sa modlila.

Presne o šiestej sa rozozvučal zvon na kláštornej veži, zvolávajúc všetkých na večeru.  Vstala som z kľakadla, oprášila si plášť a vyšla som z cely. Všetky sme sa potichu presúvali do veľkej jedálne v hlavnej budove. Kláštor bol vlastne zoskupenie budov,  ktoré boli prepojené širokými otvorenými chodbami, kde bola stále zima a prievan. Nemohla som sa však sťažovať, ani som na to nikdy ani len nepomyslela. No odkedy som sa neúspešne snažila odísť do vojny, čoraz viac som si uvedomovala  nedostatky kláštora a krutosť pravidiel. Čo najrýchlejšie som sa snažila prebehnúť chodbou,  a dostať sa do jedálne v hlavnej budove. Zvon na veži stále zvonil. Stíchol vtedy, keď sa dvere jedálne zatvorili. Bola to veľká miestnosť vymaľovaná bielou farbou, tak ako všetko v kláštore, vrátane vonkajších stien. Dominantou jedálne bol mohutný drevený stôl, ktorý sa ťahal celou dĺžkou.  Jeho tmavá farba silno kontrastovala s belobou stien, no zároveň pôsobila rovnako chladne ako studená kamenná dlážka. Všetky sestry si posadali, a hneď si schovali chodidlá do dlhých plášťov. Za vrchstolom sedela Matka Predstavená.  Po jej pravici a ľavici sedeli dve najstaršie sestry. Jedna bola sestra Mária Lujza a druhá Mária Anna. Mária Anna bola obľúbenkyňa Matky Predstavenej. Nevedno prečo. Matka Predstavená vstala, predniesla desať minútovú modlitbu a potom nám povolila nadvihnúť pokrývky z tanierov a pustiť sa do jedla. Večere  v kláštore boli skromné. Tak ako aj obedy a raňajky.  Večera pozostávala z dvoch krajcov chleba, tvrdého syra a tenkého plátku šunky.  V strede stola boli rozložené džbány s mliekom, víno sme mali v nedeľu. Počas večere v jedálni nebolo počuť iné ako ticho. Sem tam niekto hlasnejšie mľaskol, na čo hneď Matka Predstavená prísne zdvihla zrak k rušiteľke pokoja.  Po večeri nasledovala ďalšia modlitba, tento krát v podaní Márie Lujze, našej hlavnej spovedníčky. Jej modlitby boli plné energie a burcovania k spravodlivosti a pomoci blížnemu. Vždy keď som ju počúvala, moje srdce bažilo po spravodlivosti.  „Sestra Mária Lujza,“ oslovila ju po skončení modlenia Matka Predstavená. „Dávnejšie som vám radila, aby ste zvažovali slová použité v modlitbách. Držte sa našich zaužívaných modlitieb a Písma svätého,“ karhala ju hlasným šeptom, takže to v tichu jedálne začuli všetky uši. Mária Lujza sklopila zrak. Matka Predstavená dala pokyn na odchod. Ponáhľala som sa do svojej cely, aby som sa pripravila na pravidelnú kontrolu.

Sedela som na prični, keď sa ozvalo jedno zaklopanie a dvere sa rýchlo otvorili. Stála v nich Mária Anna s papierom v ruke. „Mária Agáta, ste pripravená na kontrolu?“ opýtala sa a nenechala ma odpovedať. Vošla dnu, poprezerala kúty či sú čisté, pozrela pod posteľ a prešla prstom po kríži. Napokon sa postavila predo mňa : „Spávate dobre?“ „Áno,“ odvetila som stroho. „V noci nechodíte nikam mimo kláštora?“ „Nie,“ znela odpoveď. Mali sme to zakázané. A aj keby sme nemali, nechcelo by sa mi v noci vychádzať z kláštora, prejsť  tri kilometre lesom len pre to, aby som sa dostala do mesta, v ktorom ani neviem, čo by som robila. „Spávate na bruchu?“ „Nie,“ znova som zagúľala očami nad nelogickosťou jej otázok, ktoré nám kládla večer čo večer.  „Nie ste chorá? Nemáte mesiačiky? Horúčku?“ „Nie.“  Nie, nie, nie, chcelo sa mi kričať! Prestaňte mi klásť tieto hlúpe otázky a radšej odpovedzte vy mne, prečo nemôžem ísť pomáhať  Červenému krížu? Nevydržala som to a oslovila som Máriu Annu, keď sa zberala na odchod. „Sestra Mária Anna, prepáčte, mohla by som sa niečo opýtať?“  Zastala a zazrela na mňa : „Ale rýchlo, nemám veľa času.“ „Čo by som mala urobiť, aby som mohla ísť k Červenému krížu ako zdravotná sestra?“  Mária Anna si zložila blok na brucho, zhlboka sa nadýchla a pozrela do stropu. S dlhým výdychom pozrela na mňa : „Sestra Mária Agáta, ste ešte len dieťa. Chcete prísť o život, kvôli hlúposti? Nestačí vám pomoc, ktorú poskytujeme pravidelne v mestskej nemocnici? Prečo silou mocou chcete odtiaľto odísť a nikdy sa nevrátiť?“  „Ale ja sa predsa chcem vrátiť,“ prekvapene som oponovala. „Pche,“ zasmiala sa, „nie ste veru prvá, ktorá by odišla a už sa nevrátila. A to nemám na mysli smrť,“ povedala s trpkosťou a odišla. Ďalší môj pokus vyšiel nazmar. Dvere sa zatvorili a zamkli. Mária Anna ich otvorí ráno o šiestej. Unavená zo sklamania som sa uložila spať. Bez modlitby.