Emily sedela za svojím dreveným stolom a písala do kožou prešívaného červeného denníka. Vo svojich slovách sa vzdávala nádeje, ktorú vôbec nemala. Vedela, že časy sa zmenili a nič už nie je také ako kedysi. Nehmotné hodnoty našich predkov sú už len hmlistou spomienkou zapísanou v kronike roku 2010. To bol asi zlomový rok, kedy abstrakcia nového sveta nadobudla tvrdosť reality bez snov a nádeji.

-Ach, opäť meškám.

Rýchlo zavrela zošit nechajúc ho voľne ležať na stole a náhlila sa von. Zastala vo dverách, akoby chcela dať posledné zbohom, svojím žltým stenám, na ktorých prejavila svoj smútok. Uprostred nakreslila čiernou farbou veľký strom ktorého konáre sa rozpínali po celej stene. Pamätá sa na ten deň. Sedela sama opretá o chladnu stenu a bezmyšlienkovite pozerala pred seba. Prišla za ňou mama s uplakanými očami a vedierkom čiernej farby. Sadla si vedľa nej.

-Viem, že táto naša strata veľmi bolí. Tvoj otec bol výnimočný človek, ale ja ťa potrebujem a preto musíš vstať  vziať tento štetec, a vyliečiť svoju dušu.

A tak maľovala a liečila sa, až do dnes. Zahnala spomienku a zavrela za sebou dvere.

Na pleci mala prehodený čierny batoh, a rezkým krokom šla predmestím. Nebývali ďaleko od centra mesta, takže za pár minút bola v dave ľudí, ktorí ju pomaly začínali obklopovať ako voda oceánu. Vedela kam chce ísť a čo chce urobiť, tak bez akéhokoľvek zaváhania prešla cez bezpečnostné dvere Národnej Banky. Na chrbte  pocítila kov ocovej starej pištole. Nasledujúce minúty boli ako pretáčaný film, všetko sa dialo s absurdnou ladnosťou a harmóniou.

Vytiahla zbraň a vystrelila do vzduchu. Ľudia začali kričať a automaticky si kryť hlavu.

-Všetci k zemi a keď budete robiť to čo vám poviem nikomu sa nič nestane!

Chcela sa zasmiať nad touto klišé frázou, ale musela sa sústrediť.  Pristúpila k okienku a namierila hlavňou priamo na malú úradníčku s gaštanovými krátkymi vlasmi, ktoré jej padali do hranatej tváre s jemnými črtami a až neprirodzene veľkými hnedými očami, v nich sa odrážala úplná ľahostajnosť, akoby to bola len ďalšia formalita. Emily jej šmahom ruky hodila tašku.

-Vyber všetky peniaze a daj ich do tašky, ale rýchlo!

Bez strach sa uškrnula a začala peniaze vyberať z malého trezoru pri jej nohách. Už  počula v diaľke sirény policajných aut, no strach neprichádzal, ani iné ľudské pocity, vhodne pre túto chvíľu. Bolo to len o peniazoch, už nešlo o život, ten stratil svoj význam.

 -Mate tam všetko!

Povedala pevným a rozhodným hlasom. Emily vzala ruksak, ale ani sa nepohla. Ľudia zbystrili pozornosť. Ešte nemohla odísť, chýbala jedna maličkosť, veľmi dôležitá. Behala očami naokolo a hľadala.

-Už to mam,- víťazoslávne skríkla a zahľadela sa na tučného chlapíka ležiaceho vedľa hlavného stĺpu. Na nohách mal obyčajne čierne sandále s mosadznou prackou.

-Vy tam,- ukázala pištoľou na ležiaceho muža, -dajte mi tie sandále!

-Ja? Chcete moje sandále?- nechápal, tak ako ostatní, ale i napriek tomu nečakal na odpoveď. Vyzul sa a trasúcou rukou ich jej podal.

-Ďakujem,- povedala a začala utekať. Keď vyšla na ulicu sirény boli bližšie ako si myslela a tak nestrácala čas a rozbehla plán B.

Pištoľ zasunula za opasok. Batoh s peniazmi hodila do koša okolo ktorého bežala a sandále pevne stískala v ruke. Prešla na hlavnú pešiu zónu, kde ju známy  dav ľudí nesklamal a pomaly sa v ňom strácala.

Už nebežala, kráčala, bez náhlenia sa s plnou dávkou  rozvahy. Nik si ju nevšímal. Bola to celkom irónia, keď sa nad tým tak zamyslela, pretože len pred minútou bola stredobodom pozornosti. Jej mozog začínal vypínať núdzový režim a adrenalín sa vyplavoval z jej tela. Teraz sa začala potiť a v nohách cítila triašku. Myšlienky jej prechádzali hlavou a uvedomovala si, že už nie je cesty späť.  Čo povie jej mamka? Bude sklamaná? Prekvapená, alebo bude tvrdiť, že za to nemôžem a ospravedlňovať to chvíľkovým skratom? Oči jej vlhli a po líci sa jej skotúľala jedna slza, ktorú rýchlo utrela dlaňou ruky. Rozhodla sa neplakať. Bola to jej voľba a musí pokračovať až do konca. Toto je ešte len začiatok.

Spomalila krok. Pred sebou už videla budovu ku ktorej mierila. Bola to 30 poschodová obchodná spoločnosť.

 Mesto je teraz prehľadávane hliadkami. Majú jej detailný opis od najmenej 20-tich ľudí, keďže si nemaskovala tvár. Vošla dnu a úsmevom pozdravila strážnika pri dverách.  Volal sa George. Bol to vysoký dobre stavaný muž okolo 50ky.

-Slečna Emily, dnes som vás tu nečakal, vaša matka ma predsa dovolenku.- povedal a začudovanie sa pozrel na sandále, ktoré silno držala v ruke.

-Viem, ale zabudla si tu dokumenty ktoré potrebuje, tak ma po ne poslala.

- A má sa už lepšie? -

 Emily ho mala vždy veľmi rada, len dnes naňho nemala čas.

 -Áno, George, už je to lepšie, i keď chrípka dokáže človeka poriadne vyčerpať,-  nútenie  sa pokúsila o úsmev a kráčala ďalej k výťahom.  Nastúpila doň a stlačila 30te poschodie odkiaľ sa dostala na strechu. Tam si Emily sadla na okraj, nohy spustila do vzduchoprázdna a čakala.

Mala rada toto miesto. Bolo pokojné a malo nádherný výhľad na mesto. Bola to druhá najvyššia budova navôkol, vyššia bola len katedrála týčiaca sa napravo od nej. Teraz bol ruch v meste väčší ako inokedy, pretože ešte stále hučali sirény. Raz sa blížili a raz vzďaľovali.

Začalo sa stmievať a obloha vytvárala oranžovo-červený plameň , ako pozostatok slnka, ktoré to už tiež vzdalo na tomto svete. Vo vzduchu bolo cítiť vlhkosť, určite bude za niekoľko hodín pršať. Možno to budú slzy neba, spojené s trpkosťou a radosťou zároveň

Prešlo niekoľko hodín, kým cez mobil stanovili jej polohu. Policajne auta obkľúčili budovu a zo základne polície bol vyslaný vrtuľník pre možný pokus o samovraždu.

Šerif vytiahol z auta diktafón a pred tým skontroloval či sú všetci na svojich miestach.

-Zložte zbraň a dajte ruky nad hlavu, nerobte hlúposti!

Nad strechou začala krúžiť helikoptéra, z ktorej na Emily mieril ostreľovač. Bolo to v celku nezmyselne, keďže tam bol zavolaný kvôli prípadného pokusu o skok zo strechy a teraz je práve on najväčším hroziacim nebezpečenstvom. V celej tejto záležitosti nejde o život, len o navrátenie niekoľkých miliónov.

Emilino srdce začalo zrýchľovať tep pod vplyvom ďalšej dávky adrenalínu. Vytiahla pištoľ a zamierila na ostreľovača, a ten pudom sebazáchovy trikrát vystrelil.

Guľky prevŕtali jemnú pokožku tela a zarývajúc sa hlboko do vnútra, poháňane túžbou dostať sa čo najbližšie k srdcu. Padala pomaly a necítila žiadnu bolesť, opúšťala svoje telo. V ústach zacítila chuť krvi čo bol dôkaz zasiahnutia pľúc, ležala tam iba pár minút sama, kým prišli záchranári. Konali rýchlo jeden jej pritláčal rukami ranu, zatiaľ čo druhý vyberal gázu a napĺňal injekčnú striekačku neznámou tekutinou. Niečo sa jej pýtali, ale ich hlasy boli už len tlmenou kulisou v pozadí. Oči sa jej zatvárali. Hovorí sa, že človeku pred smrťou prebehne celý život Emily znela len pesnička :

,,Na rohu Prvej Amistad som objavil Boha.

Kde bol západ slnka tým hlavným, ale nevyhral.

Po celý čas,

fajčil svoju poslednú cigaretu.

Povedal som: ,,Kde si bol?“ a on na to: ,,Spýtaj sa hocičo iné.“

Na druhý deň sa v novinách objavil článok o kurióznej krádeži, pri ktorej bol páchateľ, kvôli chybe nováčika, postrelený a podľahol následkom zranení. Bolo tam aj vyjadrenie ostreľovača v znení:

-Myslel som že ma môže zasiahnuť, spanikáril som a nedokázal som si vyrátať vzdialenosť dostrelu. Bola to nehoda. Definoval, by som svoj čin, ako zlyhanie ľudského faktora.-

Okolie si nevie vysvetliť  konanie 23-ročnej Emily. Polícia intenzívne pátra po ukradnutých peniazoch, ktoré ukryla. No záhadou ostávajú čierne sandále . Už sa nedozvieme prečo boli pre Emily Nuresowu, tak dôležite.