Zapadá slnko, súmrak padá na mesto a s poslednými lúčmi sa vynárajú démoni, démoni pochýb, zúfalstva a úzkosti. Zase jeden z tých osamelých dní? Nemo sa vraciame domov, no uprostred mosta nás premkne hrôza, uviazli sme nikde, nikam nepatríme. Pod nami len čierna voda a brehy v nedohľadne. Na zlomok sekundy sa nám mihne hlavou otázka, čo by sa stalo, keby sme splynuli s tou krásnou čierňavou...?

Je v tom romantika, položiť život za vyšší cieľ? Prejavom nezrelého človeka je, že za vznešený zámer je ochotný umrieť, no prejavom zrelého človeka je, že pre niečo dôležitejšie ako on sám je ochotný žiť. Viem to, lebo ja som Ten, čo chytá v žite, lebo ja som previnilý Raskoľnikov, lebo ja som večne zúfalý Werther, my sme. Sklo nášho osobného vesmíru je krehké, rozbime ho na prach! Zobuďme sa! Nie sme sami, i keď často to tak vyzerá. Vyhodili sme snáď svoju hrdosť von oknom? Tak ju potom môžeme von oknom aj nasledovať! Počujete vari zvony v diaľke? Komuže zvonia? Komu zvonia do hrobu?

Aj keď vravím, že všetko bude v poriadku, stále v ušiach počujem: „skoč!“ Keď som už v koncoch, podarí sa mi to zvrátiť a nájsť si stránku v denníku. Aj keď mi strany potrhali, aj keď mi strany spálili, vždy tu jedna zostáva, v denníku spriaznenej duše. Niekto mi raz povedal, že ony nikdy neumierajú, no predsa platí pravda z dávno zatratených Kráľov noci: „Profondum est cor super omnia – et homo est – et quis cognescet eum?Najtajuplnejšie je srdce, ako aj človek, kto ich pozná?“

Zákutiam ľudskej duše sa už od pradávna snažili porozumieť mnohí, niektorí v nemom úžase obdivovali jej krásy, iných táto krása priviedla k šialenstvu. No nakoniec každý našiel to, čo hľadal. V hĺbke svedomia a plytkosti vedomia sme viditeľní. Ale kto dovidí až tam skrz ochranný múr sklamania?

„Keď je človek spokojný alebo dokonca šťastný, prečo by sa vyhýbal tým ostatným alebo sa chcel vedome odlišovať?“: premýšľa Bartolomej Slzička sediac v Prútených kreslách. Ľudia sa však odlišujú, vedome, pretože chcú nájsť, čo im chýba, čo by ich napĺňalo. Osamotení v čiernom lese plnom nástrah, močiarov a tieňov. Často sa v ich mysli vynára Hamletova dilema: „Byť či nebyť?“ Byť zaznieva, keď ich z cesty pútnika vykúpi láska. No čo tí ostatní,ktorí pútnikmi zostávajú? Jednoduchšie je azda nebyť zvoliť a bez boja z vojny utiecť. „Zbabelci!“ :počuť výčitky zo všetkých strán. Kto ste, že sa opovažujete súdiť? Nesúďte, aby ste neboli súdení, lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť vás a akou mierou budete merať vy, takou vám bude namerané. Prečo bratovi vidíte v oku smietku a vo svojich brvno nezbadáte? Pokrytci! Je to snáď moja chyba, že ste slepí? Tí čo volia nebyť, veria, že lásky pre nich niet. Raz som chcel zistiť, čo vlastne láska znamená. Ona je tam, keď chcete, aby tam bola, stačí sa len ponoriť do krásy okamihu a vnímať ju plnými dúškami. Ak na chvíľu nezastavíme, môže nám ujsť.

Neospravedlňujem neodpustiteľné sebectvo plné bezradnosti. Našli snáď oni, tí veční hľadači pravdy svoju vytúženú útechu od tohto skazeného sveta v splynutí s čierňavou? Ohlušení echom samých seba nepočujú náreky zdanlivo ľahostajných priateľov, nepočujú vzlyky matky, nepočujú vnútorný hlas, ktorý šepká kdesi v útrobách v nádeji na lepší koniec ako je tento. Nádej nás sprevádza od počiatku až do konca. I keď budem kráčať údolím smrti nebudem sa báť, lebo viem, že je so mnou.

Zvony utíchajú, je čas zdvihnúť svoju hlavu spolu s hrdosťou a pobrať sa z mosta domov. Nie je neskoro,nikdy nie je neskoro....