„Všetko najlepšie,.“ pogratuloval mi k narodeninám môj brat. Zaškeril sa a podal mi obálku so  slovami „To je pre teba.“  Takže záhadná obálka, pomyslela som si plná očakávania. Otvorila som ju, pričom môj brat ma skúmavo pozoroval. Lístky na hokej. No super! „Ďakujem, braček!“ nadšene som mu povedala a pohladkala som ho po pleci. Aj by som ho objala, ale myslím, že by nám to bolo trochu trápne. „Budeš musieť ísť so mnou. Veď vieš, že som ešte nikdy nebola na hokeji. Si jediná kompetentná osoba.“ skonštatovala som. Braček Majo si omráčene rukou pretrel tvár. „No dobre. Veď to nie je normálne, aby pätnásťročná baba ešte v živote nebola na hokeji,“ vzdychol si. „Nie každý tam sedáva každý zápas ako ty. Takže sa zdrž komentára. Mám narodeniny,“ odvrkla som a vyhnala ho z mojej izby, kde mi diskrétne prišiel zablahoželať . Vážne sa na ten hokej teším. Asi by som si mala kúpiť šál alebo niečo také. I keď, idem tam prvýkrát, možno to bude o ničom.
Prvé, čo som cítila, keď som vstúpila do haly s ľadovou plochou na nitrianskom štadióne, bola zima. Nič prekvapujúce. Stroj na úpravu ľadu poslednýkrát prefrčal okolo nás, potom niekam zaliezol. Brat ma chytil za ruku. „No poď! Keď tu budeš takto stáť s otvorenými ústami, nebudeme mať dobrý flek!“ Podvolila som sa a kráčala som za ním. Našli sme naozaj dobré miesto, ľadovú plochu som mala ako na dlani. Striaslo ma zimou. Vydržím, povedala som si. Nie som žiadna mľandravka. „Hej, Nina, idem pozdraviť pár kamošov,“ ukázal Majo na skupinku chlapcov s mierne pripitými ksichtami, „buď tu a nikoho nepúšťaj na moje miesto.“ Poslúchla som. Ruku som si natiahla na druhú sedačku a čakala som. Sedadlá okolo nás sa pomaly zapĺňali, no môj brat stále debatoval. Asi som pôsobila dosť odstrašujúco, zostalo totiž pri mne pár voľných miest a tak brat doviedol svojich kamarátov. Jeden z nich sedel vedľa mňa. Šialene páchol nejakým alkoholom. Preboha, s takýmito sa stretáva môj brat! Asi hodím tyčku.
Zápas sa začal a všetci nitrianski fanúšikovia začali odušu povzbudzovať každého  z nášho tímu, čo sa čo i len dotkol puku. Aj moja hanblivosť po pár minútach opadla. Vášnivo som sa pridala. Napriek tomu sme prehrávali  1 : 0. „Hehe, hrajú ako slečinky! “ vykríkol nadšene jeden chalan z predného radu na adresu nášho družstva. Zrejme nejaký fanúšik protihráčov.  Majov kamarát sa jemne rozzúril a osopil sa naňho: „Ty kretén, čo tu vykrikuješ! To, že vyhrávate je iba náhoda. Tak si láskavo na nás neotváraj hubu!“ Ja som radšej len ticho sedela. „Majo,“ nenápadne som oslovila brata, „nemohol by si ho trochu upokojiť?“ „Hej Rišo, pokoj,“ povedal teda brat svojmu kamošovi. „Jasné, kámo. Už sa kľudním,“ posadil sa, i keď neveriacky krútil hlavou. Chcel ešte niečo povedať, ale v tej chvíli rozhodca zapískal a obe družstvá vykorčuľovali na ľad. Druhá tretina sa začala.
Hoci naši chlapci robili, čo sa dalo, ich snaha bola márna. „Dnes sa nám vážne nedarí.“ poznamenal môj brat sklamane. Potom sa však puku zhostil náš útočník a strelil krásny gól. Modrí fanúšikovia zajasali. A keď po piatich minútach padol ďalší, vyskočili na nohy a začali odušu vrieskať . „Nitra, Nitra, Nitra!“ Aj Majovi kamaráti sa poriadne odviazali. Vôbec ich netrápilo, že sa stále hrá a pokojne nám súperi môžu natrieskať ešte zopár gólov. Nestalo sa. Možno zázrakom, možno úsilím našich sme si udržali víťaznú pozíciu. Zápas skončil 2 : 1. „Daj na to,“ nastavil mi ruku brat. Natešene sme si tleskli. Vstali sme, že sa pridáme k davu, čo sa tlačil von. Rišo a ďalší jeho kamaráti sa vybrali kamsi dopredu, k ľadovej ploche. „Kde idú?“ spýtala som sa Maja. „Čo ja viem, poďme sa pozrieť, aj tak to tam pri východe bude na sardinky.“ Súhlasila som, lebo tlačiť sa mi fakt nechcelo. Takmer pri mantineli sme zbadali Riša. Správne nabudený alkoholom a víťazstvom sa so svojou bandou v závese zastavil pri skupinke fanúšikov súperov. „No čo, kto vyhral? Hovoril som, že je to iba náhoda. Nabudúce tu nerozprávaj do vetra.“  Adresáti tejto poznámky si  začali medzi sebou šepkať. Jeden z nich povedal: „Počúvaj, daj pokoj. Nestaraj sa, lebo za seba neručím.“  Rišo si dal ruku v päsť: „Vieš čo, dám ti jednu radu. Nezapáraj do silnejších, lebo zle skončíš.“ „Ha,“ pohŕdavo odfrkol jeho súper. „Sa pozri na seba. Si trošku spitý, kamoš.“
„Lebo mám dôvod piť. Vyhrali sme.  Naši chlapci vás vyprášili.  Tak to pochop. Z konca tabuľky sa len tak ľahko neprebojujete. A nehovor mi kamoš! Ja nie som tvoj kamarát. Toto sú moji kamaráti,“ ukázal na skupinku za ním a potom na môjho brata.
 Rišo stále viac provokoval a tí druhí sa stále viac vyhrážali.
 „To načo robí?“ spýtala som sa brata.
„Čo ja viem?“
„S takýmito sa kamarátiš?“
„Pozri, ja sa budem baviť, s kým chcem. Toto sú moji parťáci na hokej.“
„A nemohli by sme ísť?“ prosebne som položila otázku.
„Nie, chcem vedieť, ako to skončí.“  
Vzdychla som si a opäť som sa venovala Rišovej partii, ktorú tvoril on a ešte traja mladíci vo veku môjho brata, čiže okolo osemnástky. Počas môjho rozhovoru s bratom slovná potýčka pokračovala, no stále sa viac a viac sa schyľovalo k fyzickému kontaktu. A naozaj. Po niekoľkých vetách sa fyzická bariéra prelomila.  Autorom prvého úderu bol fanúšik súperovho družstva, budem ho volať Martin. Čiže Martin vrazil jednu Rišovi, ten sa mu, samozrejme, postavil na odpor a postupne sa do bitky zapojili Rišovi aj Martinovi kamaráti. Rišova banda bola v presile. Štyria proti trom. Ale Martinova skupinka sa mi zdala trošku zručnejšia. Naviac, menej pripitá. My s bratom sme tam stáli obďaleč ako takí tĺci, spolu asi s desaťčlennou skupinkou zvedavcov. Všetci pozerali s údivom na tvári.
„Hej, nemali by sme zavolať ochranku alebo čo?!“ vykríkla som s miernou hystériou hlase.
„Pokoj Ninka, keď bude treba, prídu aj sami.“ Jasné. Ja sa mám upokojiť. Hentí sa tu mlátia ako besní a ja mám byť pokojná.
„Odchádzam,“ rozhodne som oznámila bratovi svoj verdikt.
 „Tak si choď,“ stratil so mnou trpezlivosť. Posunkom som ho pozdravila a išla som. Pri východe ma ešte oslovil jeden týpek, či niečo nepotrebujem. Od teba určite nie, pomyslela som si s odporom. Bez zastavenia som ho obišla.
Autobusom som sa doviezla domov a tam som si nahnevane sadla vo svojej izbe. Myšlienkami som však zostala na štadióne. Keby sa ma v tejto chvíli opýtali v nejakom dotazníku na moje pocity s hokejového zápasu, napísala by som.
Sklamanie. Skupinka bláznov dokazujúca si svoje ego, mi totálne pokazila zážitok z hokeja.
Hnev. Samozrejme, na tých blbcov, že sa neovládli. A trochu na môjho brata, že ich zavolal k nám.     
 A ostala vo mne aj radosť, lebo sme vyhrali, čo bol jediný pozitívny bod. A keďže tento bod bol naozaj dôležitým faktorom, zahodila som ostatné emócie a začala som sa tešiť. Spolu s bratom, ktorý prišiel síce s  modrinou pod okom (po príčine som radšej nepátrala,) no spokojný a hrdý na svoje družstvo. Vyhrali sme predsa. A to je podstatné.
Preto vždy, keď sa ocitnete v zlej spoločnosti, zabudnite na hlupákov. Tí len tak ľahko nezmiznú. Zmierte sa s tým, že s tým nič nespravíte. (Pokiaľ nebudete vy ten hlupák.) Radšej si spomeňte, kvôli čomu ste prišli. Milujete predsa hokej!