(1) Manévre Šumava mali pôvodne trvať od 20. do 30. júna. Nakoniec namiesto 10 dní to bolo viac ako 2 mesiace. Rusi začali prichádzať už 27. mája 1968. Bola to ako operetná tragikomická predohra: budú nás okupovať naši vlastní spojenci?! Náš kontráš (náčelník vojenskej kontrarozviedky) došiel pred polnocou z výcvikového priestoru Doupova do neďalekého vojenského stanového tábora. V stane bolo horúco. Preto si v spacáku ľahol vedľa stanu. V noci mu pneumatika auta s radarom prešla cez krk. Bolo to ešte v medziach plánovaných strát manévrov Šumava. Zomrel kontráš, nech žije kontráš! Za nového kontráša vymenovali Nikolu a súčasne ho aj povýšili. Nikola bol predtým vojenský špecialista na elektrické letecké prístroje a tlmočník ruštiny. V Slovenskom národnom povstaní pri núdzovom pristavaní prišiel o ľavé oko. Neskôr sa chcel vrátiť k lietaniu, ale nevyšlo to. Nikola najprv oslavoval povýšenie až do záverečnej v reštaurácii. Potom pozval k sebe na byt Luciu. Lucia bola vysoká a statná letovodka. Krv a mlieko! Obidvaja sa opili a potom zaspali. Opitá Lucia sa v polospánku napila vody z poháru, do ktorého si Nikola pred spaním odložil svoje sklenené oko. Skoro ráno Luciu zobudil budík, aby stihla rannú službu na letisku. Nikola naďalej spal tvrdým spánkom opilca.

 

(2) Ja som medzitým bol na ostrých nočných streľbách. Po návrate som si ešte pospal. Potom som sa s gazíkom (odkopírovaný variant džípu) ponáhľal za Luciou. Zaviezli sme sa do lesa pri záložnom letisku. Milovali sme sa odzadu na zadnom sedadle. Náhle Lucii z kakaového oka vykuklo oko! Po milovaní som z nej oko vybral, umyl v blízkom potôčiku a zabalil do vreckovky. Zaspieval som Lucii pesničku košických čavargošov:

 

„Megáll a tudomány, megáll az ész,

 

ebből a seggből valaki néz!“

 

Pre Luciu som preložil text pesničky z maďarčiny do slovenčiny:

 

„Ostáva stáť veda aj rozum,

 

veď z tohto zadku niekto pozerá!“

 

Keď som Nikolovi vrátil oko, tak som mu najprv blahoželal k povýšeniu a menovaniu. Ešte som dodal, že bdelé oko kontráša ma byť doslova všade. Trebárs aj tam, odkiaľ som ho vybral.

 

(3) Odvtedy ubehlo 40 rokov. Surfujem na webe. Z ponad monitoru osobného počítača ma bedlivo sleduje oko malej videokamery. Sťahujem film. Potom ho spúšťam na prehrávači. Čítam, že dej filmu je vymyslený a akákoľvek podobnosť je iba náhodná. Ale tento dej nie je vymyslený. Je celý od začiatku do konca pravdivý. Večer sa stretnem so Sárou. Sára je národniarska ex poslankyňa. Dávam je čítať tento môj príbeh. Najprv sa síce pousmeje. Potom už nasledujú výčitky. Sára mi vyčíta, že môj postoj k tejto historickej udalosti je dehonestujúci a navyše, čo je ešte horšie, nie je ani dôstojný pre Slováka. Pri obrane si vypomáham s teóriou relativity: relatívne k postojom našich vtedajších (a samozrejme aj súčasných) politických a vojenských vysoko postavených funkcionárov, byrokratov, aparátnikov a papalášov, môj postoj nie je až tak dehonestujúci. Skôr naopak. Je to iba pravdivá a úprimná prezentácia zmiešaných pocitov vojaka, ktorý musí akceptovať rozkazy nadriadených. A to aj rozkazy, ktoré sú často úplne nezmyselné a rozporuplné. Totižto o rozkaze sa nediskutuje. Rozkaz sa musí najprv bezodkladne vykonať. Iba neskôr je dodatočne prípustná aj sťažnosť. A kde? Napríklad, na lampárni... Kto to nezažil na vlastnej koži, tak to iba ťažko pochopí. A môj postoj je typicky slovenský. Demonštrujem to vtipom:

 

„Pri Niagarských vodopádoch sa pekná mladá reportérka pýta Američana, Rusa a Slováka, že na čo myslia pri pohľade na tento nádherný vodopád. Američan odpovedá, že na to, ako by tu vybudoval ešte viacej prosperujúce turistické centrum. Rus, že ako by tu vybudoval ešte výkonnejšiu vodnú elektráreň. Slovák, že ako by sa pomiloval s peknou mladou ženou. Reportérka sa pýta, prečo práve teraz myslí na milovanie. Slovák odpovie, že na to myslí vždy a všade!“

 

K vtipu pridávam aj doslova rukolapný dôkaz: plesknem Sáru roztvorenou dlaňou po veľkom a širokom zadku. Pleskne to ako rana z delobuchu. Sárina reakcia ma prekvapí: rozosmeje sa prenikavým smiechom! V duchu uvažujem o jej eventuálnych sklonoch k masochizmu. Preto Sáre tíško do uška spievam svoju pesničku:

 

„Masochista schvátený chtíčom

 

beží k svojej milej.

 

Tĺkli sa vzájomne bičom,

 

v prepychovej vile!“

 Sára sa opäť hlasno rozosmeje. Potom moju pesničku pochváli. Koniec dobrý, všetko dobré!