Teší ma. Ja som Adhara. A podľa obrazu tvoreného literatúrou, filmom a inou kultúrou neexistujem.

Keď si niekto myslí, že všetky blondínky sú automaticky krásne, ešte nevidel mňa. A to mám k tomu ešte aj viac-menej modré oči. Na čo však už takéto povrchné kritérium krásy neprihliada, to je že tie oči sú skryté za hrubými popolníkmi dodávajúcimi mojej tvári dosť komický výzor. V kombinácii s vlasmi farby obšťatej slamy navyše značne riedkymi som dokázala zdanlivo nemožné – vyzerať s takýmito prírodnými vlohami a ešte aj hmotnosťou pod 50 kíl načisto hrozne.

Keď si niekto myslí, že ak sa niekto nezaujíma o školu, musí sa určite zaujímať o zábavu a pijatiku, ešte nespoznal mňa. Pravdupovediac, neviem ktorá z tých dvoch vecí je mi odpornejšia – škola alebo „zábava“. Obe nenávidím takmer zhodne. Pozor, aby ste si nemysleli, že patrím do zriedkavej kategórie žien ktorým síce veľa nehovorí škola ani zábava ale chcú čo najskôr priviesť na svet dieťa – nie, dieťa je jediná vec, ktorá ma desí ešte viac než škola a „zábava“. Ak by som si už mala z týchto troch vecí vybrať najmenej desivú, napokon by som sa rozhodla pre školu ale to len preto, že na rozdiel od dieťaťa a „zábavy“ som na ňu predsa len zvyknutá. Čo si žiaľ väčšina ľudí mylne vysvetľuje ako záujem o školu a nepresvedčili ich ani štvorky na vysvedčení – dokonca mi ich neboli schopní ani uveriť! Možno s okuliarmi vyzerám príliš „intelektuálne“ a možno je to len tým, že na základe skúseností s hrou Sims2 ľudia žijú v presvedčení, že človek jednoducho MUSÍ mať rád jednu zo základných vecí: školu, zábavu alebo deti, prípadne ich kombinácie. Nejde im do hlavy, že môžu nenávidieť všetky tri naraz, že existuje aj iné životné zameranie než v týchto troch veciach. Nuž, tvorca hry Sims2 ma jednoducho nepoznal.  

Kto si myslí, že existujú dva základné okruhy zamerania: prírodné vedy a humánne vedy a každý, kto nemá nadanie v jednej oblasti proste musí mať nadanie v druhej, ešte nepoznal mňa. Už od prvých ročníkov základnej školy vo mne súťažili v titule „o najhorší predmet“ matika a spol. a slovenčina a spol. a bol to veru veľmi vyrovnaný zápas. A ak vám opäť preletela hlavou tretia možnosť, zriedkavo sa vyskytujúca kategória detí nadaných v telovýchove, musím opäť dôrazne povedať NIE. Také nepohyblivé drevo ako mňa ešte na hodine telesných nevideli. Telesná je jediný predmet, v ktorom som (ak je to vôbec možné) ešte horšia než v matike a v jazykoch.

Fajn, už sme si povedali dosť vecí, ktoré neznášam a ktoré mi nejdú. Možno by sa na oplátku patrilo napísať niečo z druhého mantinelu. Lenže, ako už možno tušíte, tých je žalostne málo. Mám dĺĺhokááááánsky zoznam vecí ktoré neznášam a len málo je tých, ktoré znášam, ktoré mi spôsobujú radosť, či v nich dokonca vynikám. Ale najprv zopár fyziologických odlišností:

1. Moje telo má oveľa väčšiu hustotu ako voda. Preto pri akýchkoľvek pokusoch o plávanie klesám ku dnu ako kameň. Darmo je, mňa voda proste nenadnáša. Nie ste sami, kto tomu neverí. Väčšinou tomu ľudia uveria až keď to vidia na vlastné oči – nanešťastie pre mňa.

2. Moje feromónové receptory sú premenené na prídavné receptory tepla, chladu a bolesti. Preto na prídavné, lebo disponujem aj všetkými normálnymi receptormi na teplo, chlad a bolesť. Z toho vyplýva, že som na zmienené nepríjemnosti mimoriadne precitlivelá a sú pre mňa neznesiteľné už vo veľmi malých dávkach, zatiaľčo na pôsobenie feromónov nereagujem vôbec.

3. Mám užší rozsah hlasitostí, ktoré som schopná vnímať, ako normálni ľudia. Na jednej strane som nahluchlá na tiché zvuky, na druhej mi už pri hluku vysávača praská hlava a ten zvuk sa nedá vydržať.

4. Keď mám bolesti v črevách, mám zároveň bolesti aj v ľavej nohe. Ešte nikto neprišiel na to, prečo je to tak.

5. Som imúnna voči pôsobeniu väčšiny chemických látok a moje telesné mikroorganizmy tiež. Konkrétne voči kofeínu, antibiotikám, prípravkom regulujúcim hormóny, prípravkom proti bolesti. Pôsobenie týchto prípravkov na mňa je asi rovnaké, ako keby som si namiesto nich vzala cukríky, lenže tieto prostriedky sú spravidla oveľa menej chutné. Opäť veľká nevýhoda pre mňa, lebo často by sa mi zišlo, keby radšej zabrali. Na druhej strane je to občas fajn. Jogurt po záruke, maslo, ktoré bolo dlho v teple, mlieko, ktoré sa vám zápachom už nepozdáva? Nijaký problém, ja to zjem. Výhodou chermoimunity je to, že vás nemožno otráviť.

Teraz už dupľom neveríte, že existujem? Nedivím sa. A to ešte nie je všetko – ešte sú tu paradoxy:

Paradox č. 1. : Hoci nenávidím chlad a zimné športy nenávidím ešte viac (ako ostatne všetky športy, nemyslite si, že som zaujatá len voči tým zimným), milujem sneh a sneženie. Myslím si, že zima so snehom je to najkrajšie ročné obdobie. Rada sa len tak pozerám ako sneží alebo budujem snehové sochy.  

Paradox 2: Nemám vodičák a ani ho nikdy nebudem mať, lebo sa bojím ostatných áut na ceste. Zato viem pilotovať kozmický raketoplán – teda vlastne iba s ním odštartovať, ale štart je predsa to hlavné. Ale to je vlastne logické – nijaké iné raketoplány vo vesmíre počas misie nie sú, takže sa nemám čoho báť.   

Paradox 3: Hoci neznášam huby a ich chuť mi je odporná (tak ako chuť kávy, alkoholu a ďalších „dospeláckych“ vecí), strašne rada ich zbieram. Jesť ich však musí niekto iný. To je však, opakujem, len následok toho, že mi nechutia, nie obava z mojej schopnosti správne rozlíšiť ich druhy. Rozlišovanie druhov húb je, mimochodom, moja obľúbená činnosť a kedykoľvek prejaví niekto zo skupiny pochybnosti, hneď sa rútim k danej plodnici s bojovým pokrikom „mala som áčko z mykológie!“ alebo „ustúpte, ide biológ“.

Napokon, som predsa chemoimúnna a stavím sa, že ani muchotrávka zelená by mi neublížila, hoci som to ešte neskúšala.