Paríž, rok 1857.

Čas je mocný nástroj. Diabol sa rozhodol ho využiť a zmeniť kolobeh dejín. Posledný anjel ktorého zoslal boh padol v bitke proti Diablovmu synovi čím bola odstránená posledná prekážka v dobití pozemského sveta. Do mesiaca sa Diablova armáda nemŕtvych zmocnila nášho sveta. Posledný ľudia ktorých duší sa diabol ešte nestihol zmocniť prežívali v troskách bývalých metropol ktoré Diabol mávnutím ruky zmenili na prach a ruiny.

-Astor! Daj si povedať priateľu, toto nie je tvoj boj. Poď vrátime sa naspäť. Otec Élie vravel aby sme to nerobili.

-Rád by som ale nemôžem. Otec Élie nás do toho nenúti, ale ak to neurobíme my tak kto potom?

Astor sa zahľadel do zeme. V poslednej dobe veľa myslel na to aké to asi je byť mŕtvy. Samého seba sa pýtal či by nebolo lepšie zomrieť a vyhnúť sa istému utrpeniu ktoré ho na tomto svete čaká .

-Čo myslíš Baudouin, čo sa snami stane keď zomrieme?

-To neviem, ale s tebou po boku to čoskoro zistím.

-Nemáš strach zo smrti,to je dobre. Možno ak zomrieme bude nám lepšie ako tu na tomto bohom zabudnutom mieste -povedal Astor sklesnuto.

-Astor ti prekliaty starý pes, bodaj by som ťa nikdy nespoznal. Nanešťastie si môj najlepší priateľ za ktorým by som išiel hoci aj do pekla tak dúfam že sa tam nechystáš! A ak ešte raz nazveš môj milovaný Paríž bohom zabudnutím miestom tak prisahám že ťa zamordujem a pošlem tým prekliatím kostlivcom.

-Možno keby ochutnali tvoj syr už by viac neboli kostlivcami – konštatoval Astor keď jedol posledný kúsok Baudoinovho syra. Baudouin sa trochu usmial ale potom hneď zvážnel keď si predstavil čo ich čaká.

-Keď sa dostaneme cez Sienu na ostrov, nebudeme sa mať kde schovať a do katedrály je to dosť ďaleko, takže aký máš plán?

-Proste sa tam prestrieľame -povedal Astor a zadíval sa na vzdialené plamene horiaceho mesta. Pripomínali mu slnko ktoré už pol roka nikto nevidel. Obaja si zobrali zbrane a pod rúškom tmy sa plahočili pomedzi ruiny domov. Keď prechádzali cez jednu z ulíc Astor sa pozastavil. Na námestí zbadal veľký horiaci kríž a pod ním nahádzané sochy anjelov.

-Tak čo priateľu, ešte stále veríš v spásu svojej duše? -opýtal sa Astor.

-Nie, všetci pôjdeme do horúceho pekla. Všetci.

Pohľad na to barbarstvo ich priviedol na pochmúrne myšlienky. Cesta ubehla pokojne a po niekoľkých minútach sa dostali cez most na ostrov Ile de la cite. Budovy na ostrove boli v troskách až na jednu, katedrálu Notre Dame. Katedrála akoby zanovite odolávala vplyvu okolitého sveta. Okolie bolo tiché, dokonca aj okrídlený nemŕtvi zmizli z oblohy.

-Je tu až príliš ticho -povedal Baudouin a skontroloval náboje vo svojej brokovnici.

-Vedia o nás. Buď pripravený.

Opatrnými krokmi sa dostali až k portálu posledného súdu. Baudouin sa pozrel na sochy ktoré vypadali akoby ich chceli pred niečim varovať. Po hlbokom nádychu sa rozhodol ich varovanie ignorovať, chytil sa chladnej železnej závory a čakal na Astorov signál. Keď Astor kývol hlavou Baudouin otvoril mohutné dvere a Astor sa vrhol do tmy. Hneď za ním vtrhol do miestnosti aj Baudouin.

-Nikto tu nie je. Takže čo to vlastne hľadáme? -opýtal sa Astor.

-Relikviu. Mala by vypadať ako zlaté jablko.

-Dobre zapáľme fakle -obaja kresadlom zapálili fakle ktoré mali so sebou. Svetlo z fakieľ osvetlilo interiér katedrály. Zvnútra už nevyzerala tak dobre ako z vonku, Uprostred gotického stropu bola obrovská diera. Z diery dopadalo na zem slabé mesačné svetlo ktoré osvetľovalo priečnu chrámovú loď. Drevené lavice boli takmer na padrť rovnako ako kedysi nádherne farebné okná. Zaprášená podlaha bola popukaná akoby sa po nej prechádzalo niečo veľmi ťažké.

-Boli tu Gulovia. Musíme to spraviť rýchlo a potichu. Pôjdeme na ľavo -povedal Astor šeptom pričom sa jeho hlas ozýval zo všetkých strán.

-Dobre -odvetil Baudouin a nasledoval svojho kamaráta.

Mačacími krokmi sa pohybovali na ľavo od hlavnej chrámovej lode. Keď boli takmer v polovici hlavnej lode, začali z diery opadávať drobné kamienky .

-Zahoď fakľu! Prichádzajú! -skríkol Astor.

Astor a Baudouin sa chrbátmi opreli o stĺpy. Astor sa snažil držať svoju dvojhlavňovú brokovnicu čo najbližšie pri tele aby sa mohol nakloniť a vidieť spoza stĺpa. Zbadal ako niekoľko nemŕtvych zletelo na zem. Horiace fakle na zemi ich rozrušili. Jeden z nich dal povel aby sa rozostúpili. Skupinka sa rozišla do všetkých rohov a začala prehľadávať interiér katedrály zatiaľ čo ich veliteľ ostal uprostred a skúmavo si obzeral fakle. Astor sa pozrel na Baudouina ktorý už netrpezlivo očakával jeho signál. Po nekonečnej chvíli čakania na správny moment Astor kývol hlavou a obaja vyšli z úkrytu .Baodouin vystrelil na veliteľa, Astor venoval svoju dávku brokov kostlivcovi stojacemu neďaleko od neho. Zbytky tiel veliteľa a o nemŕtveho padli na zem. Zo strán sa prirútili ďalší dvaja ktorých presne zasiahli. Potom museli prebíjať náboje, to im však dlho netrvalo a o pár sekúnd sa katedrálou znova ozývali výstreli. Jeden z nemŕtvych odrazu skočil na stenu po ktorej začal štvornožky bežať. Podarilo sa mu vyhnúť obom Astorovým strelám a veľkým oblúkom sa k nemu blížil. Astor odhodil brokovnicu a tasil svoje revolvery. Medzi tým nemŕtvy skočil zo steny avšak Astor ho stihol presnou dávkou výstrelov trafiť do hlavy. Potom sa pozrel na Baudouina a zistil že päť nemŕtvych ho obkľúčilo a chystajú sa na útok. Baduinovi sa podarilo dostať náboje do komory ale nemŕtvy ju mu v okamihu vytrhli z rúk. Astor vystrieľal všetky náboje z revolverov a na prebíjanie nemal čas a tak tasil poslednú zbraň, rapier ktorý mal pripevnený na opasku. Rapier bola jeho najoblúbenejšia zbraň s ktorou sa naučil za tie roky učenia sa na vlastných chybách dobre zaobchádzať. Do druhej ruky si vzal dýku so zahnutou čepeľou. Zahnal sa po jednom z nemŕtvych ale ten zachytil jeho meč pomedzi svoje čepeľovité prsti a chystal sa udrieť ho druhou rukou. Astor bol však rýchlejší a dýkou mu odťal hlavu. Astor na seba upútal pozornosť nemŕtvych čo Baudouin využil aby sa znovu chopil svojej zbrane. Skokom v poslednej chvíli sa vyhol čepeliam nemŕtvym. Pri dopade chytil svoju milovanú Adele a jej hlavne namieril na kostlivcov letiacich vzduchom. Vystrelil na nich oba náboje a začal prebíjať. Astor stál proti štyrom nemŕtvym ktorí ho obkolesili. Dvaja sa na neho odholane vrhli ale on stihol ich útoky blokovať avšak pri tomto obrannom manévri sa odkryl dvom nemŕtvym ktorý vyčkávali na vhodnú príležitosť. Už sa chystali zaútočiť keď v tom sa ozvali dva výstreli z brokovnice. Dvaja nemŕtvi ktorý ostávali odhodili Astora na zem pri čom stratil meč. Jeden z nemŕtvych tento okamih bleskurýchle využil priložil mu svoje čepele na krk. Astor sa pozrel na Baudouin ktorý bol v podobnej situácií, odkiaľsi sa vynorili ďalší a svojimi čepeľami mu hladili krk. Oboch ich odviedli do prostred katedrály kde ich svojským spôsobom prinútili kľaknúť si na kolená. Odrazu mesačný svit ktorý vnikal do budovy veľkou dierou v streche zatienili tmavé anjelské krídla. Nemŕtvi znervózneli pri pohľade na temnú okrýdlenú postavu, celú zahalenú v tmavom plášti ktorý akoby pohlcoval svetlo. Postava ladne pristála na zemi a za ňou sa do miestnosti vrútilo ďalších desať lepšie obrnených nemŕtvych.

-Takže koho to tu máme Astora a jeho prisluhovača Baudouin? Ozval sa tlmení hlas ktorý vychádzal spod tmavého plášťa.

-Ja nie som prisluhovač! -osopil sa Baudouin.

-Nie to nie si drahý Baudouin, nikto z vás ľudí nie je prisluhovačom. Vaše duše poslúžia nášmu pánovi ako potrava takže nie ste ani len poslednými otrokmi.

-Moju dušu nikdy nedostane -prehlásil Baudouin.

-Ako mu v tom chcete zabrániť? Hlúpa otázka, vaše mlčanie je na ňu odpoveďou. Nikto nezastaví nášho pána v dobití tohto sveta, ani boh, ani zbytky jeho armády a ani pár naivných ľudí ktorý bojujú za niečo čo už neexistuje.

-Vždy je za čo bojovať. Prisahám že ak zo mňa ostane čo i len poletujúca dušička tak urobím všetko pre to aby som tú hyenu ktorú nazývate pánom poslal tam kam patrí, do pekla.

-To sú silné slová, na človeka. -Povedala posmešne -Môj pán si určite rád vypočuje váš názor keď z vás bude vysávať to čo z vás robí ľudí.

Astor sa pokúsil vstať ale zo zadu ho do kolien udrel nemŕtvy. Musel sa zaprieť rukou aby sa nezrútil na zem. Po pár sekundách sa o to pokúsil znova ale tentoraz už nemŕtvi nebol taký zhovievavý a do pleca mu pomaly zabudol jednu z vrúbkovaných čepelí ktorú mal na pravej ruke. Astor zastonal a len tak tak sa udržal pri vedomí. Celý sa zatriasol pretože si uvedomil čo ho čaká keď vykrváca a klesne k zemi. Jeho duša sa vydá na púť do pekla kde diabol použije jeho dušu aby bol silnejší. Takto skončia všetky duše z tohto sveta a napokon neostane nič. Tento svet je už stratený -pomyslel Astor keď so slzou v oku hľadel na Postavu v plášti.

Tmavá postava zodvihla Baudouinovú brokovnicu a Astorov meč.

-Tak čo ešte chceš bojovať? -spýtal sa tajomní hlas spod plášťa.

-Mám ešte pár minút dokým nevykrvácam, samozrejme že chcem bojovať.

Tajomná postava si odkryla tvár. Keď Astor spolu z Baudouinom zbadali tú tvár ostali v nemom úžase. Pred nimi stála tá najkrajšia žena akú kedy videli. Na jej prekrásnej tvári sa objavil ľahostajný úsmev. Sklonila sa k Astorvi a odhrnula si z tváre svietivo biele vlasy.

-Viem kto si, ale jednej veci nerozumiem. Prečo ti verím? Prečo ti verím viac ako môjmu pánovi? Neviem prečo to tak je -povedala tichým hlasom a položila mu jeho meč k nohám -ale viem že tvoj čas drahý Astor, ešte nenastal -Astor trasúcou sa ľavou rukou chytil meč a nechápavým pohľadom pozrel do krásnej tváre. Ona sa len znovu usmiala a otočila sa na Baudouina.

-A čo ti Baudouin, si zmierený z smrťou? -Opýtala sa nežným hlasom. Baudouin sa začudovane pozrel na ženu. Nevedel čo žena urobí po jeho odpovedi. Nakoniec však zo seba vyjachtal polohlasné „nie“. Žena strhla svoj plášť a odhalila svoju zbroj. Dezorientovaní nemŕtvi začali chápať tomu čo sa práve deje.

-Prečo to robíš? -opýtal sa Astor.

-Ako som už povedala, pretože ti verím.

-Ale ja neverím tebe.

-Niekedy ti aj smrť môže zachrániť život a vo vašej situacii si svojho záchrancu nemôžete vyberať -povedala s iróniu v hlase.

Podráždení nemŕtvym už bolo jasné ktorá bije, spoločne vyskákali na steny a schovali sa do tmy. Žena využila tento moment a hodila Baudouinovi jeho brokovnicu.

-Mimochodom moje meno je Alma a som anjelom smrti.

Astor sa oprel o meč a z námahou vstal.

-Konečne ťa spoznávam dráha smrť -povedal z námahou.

-Poď sem! Rýchlo! -zvolala na Baudouina – pomôž Astorovi dostanete sa k dverám ale nevychádzajte!

Baudouin chytil svojho priateľa a niesol ho ku dverám. Alma medzi tým tasila obojručné meče a rozcvičovala si ruky. Uvedomovala že to bude ťažký boj ale veľmi dobre vedela prečo to robí. Z tmy začali vychádzať iskry a neznesiteľné kvílenie čepelí ktoré sa treli o steny katedrály. Alma rozprestrela svoje čierne krídla a vzniesla do vzduchu. Zo všetkých strán sa vyrútili nemŕtvi. Alma elegantnými ťahmi meča zlikvidovala troch kostlivcov. Keď zbadala že sa na ňu rútia ďalší zletela najprv prudko na zem a potom začala stúpať až ku stropu. Uprostred letu schovala krídla, otočila sa a rozsekla nemŕtveho ktorý sa ku nej blížil z dola. Sila zotrvačnosti ju vymrštila až ku gotickej klembe od ktorej sa odrazila a voľným pádom začala padať k zemi. Nemŕtvi pripravený na útok vzpriamili svoje čepele a chystali sa ju rozštvrtiť. Alma sa vyhla niekoľkým čepeľiam avšak jedna ju poranila na pravej ruke. Tesne nad zemou rozprestrela svoje temné krídla a jemne pristála na zemi. Opatrne si obzrela zranenie ktoré jej spôsobili nemŕtvi. Nebolo to obyčajné zranenie pretože z neho neunikala krv ale akýsi tmavý dym ktorý sa postupne strácal vo vzduchu. Nemŕtvi sa medzi tým svojimi pazúrmi zaborili do opracovaného kameňa a viseli zo stropu ako netopiere. Zopár z nich sa nenápadne stratilo do tmy. Alma sa chystala rozprestrieť svoje krídla keď v tom ju vyrušil Baudouinov hlas.

-Počkaj budeš nás potrebovať -zvolal Baudouin.

-Nie! Schovajte sa! -odvetila Alma pričom sa jej na tvári zjavila bolestná grimasa.

-No to určite, ešte by si nám vysala krv keď sa ti obrátime chrbtom! -povedal Astor načo sa Alma trochu usmiala.

-Baduin budeš nás kryť spoza toho stĺpa. My tých kostlivcov nejako zvládneme. Ver mi - povedal Astor hľadiac na Almu.

-Verím ti -odvetila Alma takmer šeptom.

Baduin sa schoval za mohutný stĺp. Astor zovrel svoj meč ale nie na dlho pretože ostrá bolesť ho prinútila povoliť zovretie. Prehodil si teda meč do druhej ruky.

-Nikdy by som si nepomyslel že my zachráni život smrť -povedal Astor. Alma sa len krásne zasmiala a zodvihla svoj zrak na strop katedrály odkiaľ sa už rútili nemŕtvi. Katedrálou sa ozvali dva výstrely ktoré nasledoval zvuk prudko narážajúcej ocele. Na Almu zaútočili traja nemŕtvi. Čepeľami sa snažili vytrhnúť jej meč z ruky a jednému sa to aj podarilo avšak Alma mu druhým mečom odťala hlavu. Posledný dvaja sa odhodlali na útok. Alma už len z jedným mečom ich útokom len ťažko vzdorovala. Medzi tým na Astora útočil jeden nemŕtvy ktorý však mal nad ným jasnú prevahu. Astor letmým pohľadom zistil že vo vzduchu krúžia ďalší ktorý nahradili tých ktorý padli. Pre dvojicu uprostred roja okrýdlených nemŕtvych to nebola zrovna najlepšia situácia. Odrazu sa však ozvali výstreli z Baudouinovej brokovnice ktoré uzemnili dvoch nemŕtvych. Keď to zbadali ostatný ozval sa desivý škrekot ktorý oznamoval ústup.

-Odchádzajú. Povedal Astor.

-Héj videli ste to? Dal som im nažrať trochu olova a hneď sa aj pratali.

-Nie- povedala bolestne Alma- ešte len prichádzajú -keď to dopovedala klesla k zemi.

-Čo ti je? -opýtal sa zmetený Astor.

-Umieram. Potrebujem dušu, inak zomriem. -povedala Alma takmer šeptom.

-Do pekla kde teraz nájdem dušu?

-Ja neviem.

-No tak zlatko to bude dobré, mi ti nejakú dušu zoženieme- povedal Astor a otočil sa na Baudouina.

-Na mňa sa nepozeraj ja mam svoju dušu rád!

-Tak ti dám svoju- povedal odhodlane Astor.

-Nie, ti máš krásnu dušu, nechaj si ju bola by jej škoda. Možno že bude lepšie ak zomriem. Bolo krásne veriť ti, Astor -povedala už zo zatvorenými očami.

-Ďakujem ti že si nám pomohla, ďakujem.

Astorovi bolo Almu ľúto. Cítil ako z nej uniká život. Bolo mu záhadou prečo urobila niečo také. Prečo obetovala svoj život za ľudí? Z jeho očí vyhrkla slza ktorá sa mu skotúľala po tvári a dopadla do jej dlane. Alma zovrela dlaň a z ktorej začalo vychádzať jasné svetlo. Astor vystrašene ustúpil. Alma sa chvíľu nehýbala čo Astora len utvrdilo že je pravdepodobne mŕtva. Odrazu však otvorila oči a zahľadela a z kamennou tvárou sa pozrela do Astorvých očí.

-Ja som, ja som, ja som cítila! Na malý okamih som cítila! Zachránil si ma -povedala neveriacky a z námahou vstala zo zeme - Ešte nikdy mi nikto nepomohol. Možno že... ale vlastne nič -Alma zodvihla svoje meče a s ľahkým krokom sa pobrala k východu.

-Vy ste tu asi jediný kto chodí hlavným vchodom, á propos, toho tlsťocha si nevšímajte -povedala.

-Čože? Akého tlsťcha? -spýtal sa Astor ale Alma neodpovedala.

Z diery na stene sa odrazu začali sypať kamienky ktoré neveštili nič dobrého. Z diery zoskočil obrovský Gul. Keď dopadol, zem sa otriasla tak že stĺpy sa začali bortiť. Astor z Baudouinom vydesene hľadeli ako sa obrovský gul rozhliada po katedrále. Dlho nerozmýšľali a pobrali sa za Almou.

-A čo tá relikvia? -skríkol Baudouin.

-Myslíš túto? -povedala Alma a v rukách sa jej zjavilo zlaté jablko.

Baudouin zo strachu ale aj z údivu nepovedal ani slovo. Spolu z Astorom rýchlim krokom nasledovali Almu až k hlavným dverám. Keď ich Alma otvorila zbadali ten najdesivejší výjav vo svojom živote. Na priestranstve pred katedrálou na nich čakala armáda rozzúrených nemŕtvych spolu s piatimi gulmi ktorý prudko metali svojimi zbraňami pričom zranili aj niekoľkých svojich spolubojovníkov.

-Obidvaja ste povedali že nie ste pripravený na smrť. Teraz je čas aby ste to dokázali, a bojovali za to v čo veríte - povedala Alma.

Z útrob katedrály sa začal ozývať rev gula. Keď prestal mlátiť do všetkého okolo seba, pozrel sa na hlavný východ kde zbadal svoju budúcu korisť. Z nepredstaviteľným rachotom sa rútil naprieč katedrálou pričom rúcal stĺporadie ktoré sa pod jeho silou lámalo ako suché konáre.