Nenávidím svoj život. Moja existencia je zbytočná, nikdy som nikomu nepomohol ale mne musí denno denne niekto pomáhať. Ach môj bože, prečo som to celé neskončil, prečo? Možno som príliš zbabelý aby som to urobil alebo príliš odvážny aby som to neurobil. Kiež by nejaká nehoda ukončila moje trápenie. Ale už dvadsať rokov som stále tu, blúdim svojim životom v ktorom nevidím žiadny zmysel. Je to ako byť odsúdený na smrť ale nevedieť kedy zomriem, možno o mesiac možno za dvadsať rokov. Mám dvadsať žijem so svojou úžasnou matkou ktorá sa stará o to aby som každý deň prišiel domov pred deviatou, aby som si pravidelne menil trenky, aby som sa dobre učil, aby som si čistil zúbky... Zatiaľ sa jej vo všetkom darí. Nikdy som nechodil zo žiadnym dievčaťom a mám len zopár kamarátov s ktorými občas chodím von. Ak sa náhodu omeškám pripomenie mi moju domácu neprítomnosť nepríjemným telefonátom. Do čerta aj s takým životom. V hlave mi neustále znie ta jedna otázka: čo tu do pekla robím, to som len nejaký nepodarení produkt nejakého vyššieho plánu? Prečo ja? Na svete bolo toľko krásnych a milovaných ľudí ktorý museli odísť.. Je to nespravodlivé, všetko je nespravodlivé. Nechápem odkiaľ beriem silu každý deň vstať z postele vypočuť si moju matku potom vyjsť na ulicu a tam hliadieť do tvárí tích prechlastaných egomaniakov ktorý nevida nič iné len seba a na záver v škole každý deň znova a znova zisťovať že som divní. Možno tá sila pochádza odniekal zvnútra. Je to malinké ako hrot špendlíka. Je to len kúsok obyčajnej nádeje, malý, bezvýznamný ako kvapka vody v púšti. Ale práve táto kvapka ma núti aby som každý boží deň bojoval sám zo sebou a so svojimi slabosťami. Vďaka tejto kvapke zomriem ako starý bezdomovec ktorý nikdy nezažil čo je to byť milovaný. Ale vďaka tejto kvapke to nikdy nevzdám a pôjdem ďalej.

Ráno sa vždy zobudím na vrešťanie budíka. Mozog stále spí ale registruje matkine otázky na ktoré z mojich úst vychádza vždy len unavené „uhm“.Zabuchla a po schodoch sa pobrala do práce. Teraz pracuje v škole, čo je fajn pretože ju tam nikto neponižuje tak ako v práci kde pracovala predtým. Neznášam ju, ale ona je jedným človekom ktorý ma má aspoň trochu rád. Možno ak by som ju videl raz za mesiac bolo by všetko iné. Ale zatiaľ sa tu tlačíme v štyria v trojizbovom byte. Brat a tatko bývajú ráno preč takže byt mávam na celých tridsaťpäť len pre seba. Vykonám všetky nevyhnutné hygienické úkony a zapnem telku na ktorú hľadím zbytok času ktorý mi ostáva do odchodu do školy.

Keď príde ten správny čas oblečiem sa a idem do školy. Moja cesta do školy je z veľkej časti nudná a fádna väčšinou čakám na prechode pre chodcov kým ma nejaký dobrodinec konečne pustí. Ale jednu časť milujem. Je to časť keď prechádzam cez park. Ten park je najkrajšou častou mesta. Milujem to miesto kde staré stromy bránia výhľadu na moderné budovy. Na detskom ihrisku sa hrajú deti so svojimi starostlivými rodičmi, na lavičke pod starým dubom sedia pri sebe dvaja zaľúbenci. Ach ako im len závidím. Občas v tom parku stretnem jedna dievča. Je krásna. Je nádherná. Je úžasná. Je jednoduchá. Viem že keď sa smeje, je šťastná , viem že keď sú jej zmyselné peri skrivene je smutná. Viem aká je aj keď som s ňou nikdy neprehovoril ani slovo. Také krásne dievča má určite nejakého chalana. Určite je to jeden s tých blbečkov čo sa vozia na „vlastnom“ tatinkovom aute a s každou dávkou steroidov si priamo úmerne zvyšujú ego. Musí to byť hrozný idiot. Ach, keby som nabral odvahu pozrieť sa do jej hlbokých oči! Ale tým by som sa prezradil a ona by sa mi začala vyhýbať. Možno ak by som si zabudol hodinky... Nie nie. Rovnako ako ja aj ona nosí so železnou pravidelnosťou na svojej ľavej ruke hodinky. Ak by som si ich nedal bolo by to príliš nápadné. Nedávno som zistil že je z iného mesta a študuje na gymnáziu. O mesiac sa končí škola a ona chodí do posledného ročníka. Mám posledný mesiac aby som si vychutnal jej krásu. Týždeň pred koncom roka som nabral odvahu a rozhodol sa že sa jej pozriem do očí. Musím to urobiť, možno sa jej to nebude páčiť ale ja musím! Prekročil som bránu parku. Pohľad na staré duby ma trochu ukludnil. Hľadel som do diaľky a napínal svoj zrak. Zbadal som ju, elegantne kráčala dole schodmi. Keď som ju zbadal zbytok mojej sebadôvery utrpel ťažkú porážku. Chcel som to vzdať ale v tom som si vzpomenul že toto je posledný týždeň. Bola len pár metrov odo mňa keď som prestal dýchať a pozrel sa jej do očí. Otočila hlavu a ja som nestihol uhnúť jej pohľadu. Na pol sekundy sme obaja hľadeli na seba... Ta pol sekunda bola ale príliš krátka a príliš krásna aby som sa o to nepokúsil znova.

Na druhý deň som sa prebudil na zavíjanie toho blbého budíka ktorý ma mal otravovať už len tri dni. Už len tri krátke okamihy keď bude prechádzať okolo mňa. Vstal som z postele a urobil všetko čo robievam pred tým keď idem do školy. Keď som vychádzal z bytu všimol som si že na ľavej ruke my chýbajú hodinky. Rýchlo som sa rozbehol do izby. Zodvihol som hodinky a začal som si ich obzerať pričom som si stále prehrával ten okamžik keď sa jej oči stretli z mojimi. Buď teraz alebo nikdy, pomyslel som si a odhodil som hodinky na postel. Takmer behom som sa rozbehol do parku. Chvíľu som čakal dokým sa zjaví na opačnom konci parku. Keď som ju zbadal pomalým krokom som sa k nej vybral. V hlave sa mi vynorilo veľa otázok. Čo ak sa ma zľakne? Čo keď sa jej zhnusím? Čo keď... Konečne som zbadal jej tvár. Bola nervózna a očami blúdila po parku. Keď ma zbadala ešte viac znervóznela. Akoby vedela na čo sa chystám. V tej chvíli som zaváhal. Možno by som ju mal nechať ísť. Nie,teraz nie, aj keď sa jej to nebude páčiť musím to spraviť. Keď bola zopár metrov odo mňa začal som sa na ňu usmievať. Keď zbadal môj úsmev veľmi sa začudovala.

Podišiel som k nej a čo najpokojnejším hlasom som sa jej prihovoril.

-Ahoj nevieš koľko je prosím ťa hodín?

Rezignovane na mňa pozrela a zodvihla svoju úžasne hebkú ruku. Elegantné náramkové hodiny na nej chýbali...