Malý Jakub je sirota. Jeho dve tety, Chuduľa a Bacuľa, s ktorými žije, sa k nemu veru nesprávajú práve najlepšie - vytrpí si od nich dosť ústrkov, nadávok ba i bitky. Jeho život plynie bezútešne, plný tvrdej práce medzi múrmi záhrady a domu, bez jediného priateľa.

Jednej noci sa však všetko zmení: v záhrade vyrastie broskyňa obrovská ako dom. Kto býva v kôstke tejto rozprávkovej broskyne, by vás ani vo sne nenapadlo. Tiež by ste si iste nepomysleli, že tieto prečudesné a na prvý pohľad strašné tvory sa stanú Jakubkovými najlepšími priateľmi, s ktorými prežije fantastickú cestu ponad oceán.

Ukážka z knihy Jakub a obrovská broskyňa

Kubkove prestrašené očká putovali dokola po miestnosti.

Na kreslách a na pohovke sedeli nejaké tvory a pozorne ho sledovali.

Tvory?

Či skôr chrobáky alebo hmyz?

Tie sú obyčajne dosť malé, nie? Napríklad lúčny koník je hmyz.

No nazvali by ste ho hmyzom aj vtedy, keby bol veľký ako pes? Taký veľký ako veľký pes? Asi ťažko.

Oproti Kubkovi na druhej strane miestnosti sedel presne taký lúčny koník. Bol starý, zelený a veľký ako psisko. Volal sa Hopskok.

A vedľa neho sedela velikánska Pavúčica. Hneď pri nej bola obrovská Lienka s deviatimi čiernymi bodkami na červených krovkách.

Každý z nich bol usadený v honosnom kresle.

Na pohovke poblíž sa rozvaľoval Stonožiak a Červík.

Na dlážke v kúte ležalo čosi tučné a biele, čo vyzeralo ako Priadka morušová. Tuho to spalo a nikto tomu nevenoval pozornosť.

Každý z tvorov bol aspoň taký veľký ako Kubko sám. Vo zvláštnom zelenkavom svetle, ktoré prichádzalo odkiaľsi zhora, vyzerali na pohľad hrozivo.

„Som hladná!“ vyhlásila Pavúčica z ničoho nič, uprene hľadiac na Kubka.

„Aj ja som vyhladol!“ oznámil dedo Hopskok, lúčny koník.

„Ja tiež!“ povedala Lienka.

Stonožiak sa vzpriamil na gauči. „Každý z nás je hladný ako vlk,“ povedal. „Potrebujeme nejaké jedlo!“

Štyri páry guľatých čiernych očí upierali sklený pohľad na Kubka.

Stonožiak sa zavlnil, akoby sa chystal skĺznuť z pohovky. Rozmyslel si to však a neskĺzol.

Potom sa dlho nikto nehýbal, nikto neprehovoril.

Pavúčica otvorila ústa a dlhým čiernym jazykom si spôsobne oblizla pery. „A ty nie si hladný?“ ozvala sa po chvíli a naklonila hlavu smerom k chlapčekovi.

Kubko sa opieral o najvzdialenejšiu stenu a triasol sa od strachu. Bol príliš vyľakaný, aby dokázal odpovedať.

„Čo je to s tebou?“ spýtal sa dedo Hopskok. „Je ti zle?“

„Vyzerá, akoby sa už-už chystal zamdlieť!“ povedal Stonožiak.

„Ach, jaj, chudáčik!“ zvolala Lienka. „Hádam si myslí, že jeho by sme chceli zjesť!“

Zo všetkých strán sa ozvali výbuchy smiechu.

„No takéto dačo!“ hovorili. „Hrôza pomyslieť!“

„Nemusíš sa báť,“ oslovila ho Lienka milo. „Ani vo sne by nás nenapadlo ublížiť ti. Veď si teraz jedným z nás, či to nevieš? Si členom tej istej posádky. Sme na tej istej lodi.“

„Čakali sme tu na teba celý deň,“ povedal dedo Hopskok. „Už sme sa báli, že neprídeš. Sme radi, že sa ti to podarilo.“

„No tak, spamätaj sa, chlapče, spamätaj,“ chlácholil ho Stonožiak. „A medzitým by si mi mohol pomôcť s čižmami. Samému mi trvá hodiny, kým si ich vyzujem.“

Z anglického originálu James and the Giant Peach, vydaného nakladateľstvom Penguin Books Ltd v Londýne (Puffin Books), preložila Eva Preložníková.

ROALD DAHL je najznámejším autorom detských kníh minulého storočia. Jeho príbehy pre deti sú fascinujúce, provokujúce, zábavné i dojemné. Stále je najlepším rozprávačom príbehov na svete. 

„Dahlovky“ čítajú aj deti, ktoré inak nečítajú. A s radosťou si ich prečítajú aj rodičia.

„Ak máš pekné myšlienky, budú ti vyžarovať z tváre ako slnečné lúče a vždy budeš vyzerať pekne.“ (R. Dahl)

QUENTIN BLAKE (1932), jeden z najuznávanejších britských ilustrátorov, tvorca komiksov, dlhoročný prispievateľ do časopisov Punch, Spectator a mnohých iných, začal ilustrovať knihy pre deti začiatkom 60. rokov. Ilustroval knihy Roalda Dahla a mnohých iných prominentných britských tvorcov detských kníh. Spolupráca s Roaldom Dahlom bola významným obdobím jeho súkromného i profesionálneho života. Ide o mimoriadne vzácny prípad súladu dvoch autorských poetík. Blake napísal a ilustroval aj vlastné knihy pre deti. V roku 1988 dostal cenu OBE.