I. Život

Faktor inteligencie vo vývoji druhov

Čo teda môžeme povedať o vzniku života? Bázou na ktorej funguje život je premena energie - všetci prijímame potravu a vylučujeme. Život sa ďalej vyznačuje reprodukciou, teda vznikol ako systém premeny energie vyznačujúci sa reprodukčnou schopnosťou. Keby sme však iba takto definovali život, nebol by to jav v prírode ojedinelý, takýmto systémom je napríklad  aj oheň. Rozdiel spočíva v tom, že živý organizmus je riadený inteligenciou. Po materiálnej stránke sme iba procesom premeny energie, k tomu však pristupuje ešte niečo, čo je prítomné už na úrovni fyzikálnych zákonov, a tým je inteligencia. Život teda vznikol ako reprodukčný proces premeny energie riadený inteligenciou. Ako teda vznikol život? V konečnom dôsledku pokojový stav neexistuje a  existuje iba ustavičná premena energie. Tento proces riadený inteligenciou viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín a nakoniec až k vzniku života. Inteligencia organizuje elementárne prvky do komplexnejších celkov, čím rastú ich možnosti a sloboda, pričom základom tejto komplexnosti je lepšie organizovaná premena energie. Inteligencia, ktorá organizuje už hmotu (atómy, elektróny), organizuje častice hmoty do organizmu a tvorí základ vedomia. Hoci tento jav preniká celú neživú prírodu, predsa iba niekde na určitom mieste prerazil v podobe života. Týmto spôsobom súčasne riešime vzťah vedomia a hmoty: inteligencia organizuje už fyzikálne procesy hmoty (premenu energie) do komplexnejších celkov, čim rastú ich možnosti a sloboda, a tvorí tak základ vedomia. Zároveň tak riešime aj otázku vzniku života: tento proces organizácie viedol k postupnému narastaniu komplexnosti predbiologických zlúčenín, a nakoniec až k vzniku života.

Bytie, sex a sláva  

Zámerom nadindividuálneho života sú podriadené nielen naše pudy, ako je pud sebazáchovy a sexuálny pud, ale aj naša morálka, inteligencia, túžba po poznaní a tvorivosť. Pôvodne som si všetky najčistejšie túžby človeka pod vplyvom klamne chápaného darwinizmu vysvetľoval egoisticky ako prostriedok pre reprodukciu sebeckých génov. Podľa tohto názoru sú napríklad diela umelca, len prostriedkom zvyšujúcim jeho šance pri pohlavnom výbere a umelec ich používa tak, ako páv svoj pestrý chvost. Túžba po poznaní, túžba objaviť niečo nové, je len skrytou túžbou po sláve, túžbou zvečniť svoje gény a presadiť ich v populácii. Možno na tom niečo je a túžba presláviť sa je naozaj motorom hnacím našu túžbu po poznaní a našu tvorivosť. Ale dnes si myslím, že je to iba prostriedkom naplnenia vyššieho účelu, a tým je pokrok a zdokonalenie podmienok, v ktorých žije druh. Albert Einstein mal dva záujmy: fyziku a politiku. Nakoniec sa vzdal politiky s tým, že je to vec časná, kým rovnice sú večne. Rovnicami zvečnil svoje meno a preslávil svoje gény v populácii. Ale to je len odmena za to, že pomohol druhu, podobne ako je odmenou slasť pri pohlavnom styku.

Evolučná teória morálky

Omylom som pripučil mravca, ktorý mi liezol po čele, mravec spadol na zem, schúlil sa do klbka a trpel. Pozeral som sa na neho a rozmýšľal. Zbadala ma priateľka  a spýtala sa: Čo robíš? - Rozmýšľam, či je etickejšie zabiť mravca, ktorého som pripučil, alebo ho nechať žiť. Spýtala sa: Trpí? - Trpí, ale žije! Popozerala sa po zemi, zbadala mravca a povedala: Veď ten je úplne hotový! Na ňom nemôžeš skúšať nejaké svoje filozofie! A zabila ho. Myslím, že má pravdu. Utrpenie je daň za život a život je najväčšia hodnota, ale niekedy je utrpenie také veľké, že život stráca hodnotu. Aj keď je život najväčšia hodnota, predsa je to len hodnota relatívna: ľudia idú do vojny a nechajú sa zabiť alebo trápiť preto, aby sa ich deti mali lepšie, teda aby odstránili utrpenie. Svätý cieľ je odstrániť utrpenie. Nezmyselne trpiacemu človeku, by som na požiadanie podal utišujúce prostriedky aj za cenu, že mu to výrazne skráti život, alebo, pokiaľ je za seba zodpovedný, umožnil mu aktívnu eutanáziu. Je to dôstojná smrť a potvrdenie ľudskej slobody.

II. Náboženstvo

Indukovaný blud 

Náboženstvo sa indukuje medzi generáciami a treba sa naň pozerať z hľadiska evolučného vývoja. Fetišizmus prechádzal do totemizmu, totemizmus do polyteizmu a  polyteizmus do monoteizmu. Pravekí ľudia verili, že si môžu nakloniť neosobné sily prírody magickými rituálmi, verili, že keď obetujú nejaké zviera alebo človeka, bude miernejšia zima, verili, že keď pred lovom zatancujú rituálny tanec budú úspešnejší. Za neosobnými silami nachádzali sily osobné. Tieto formy zmýšľania pretrvávajú v monoteizme. Židia verili, že keď odovzdajú desiatok zo zisku Bohu či duchovenstvu, budú úspešnejší v podnikaní a boli tak spútaní strachom, že neodovzdať podiel zo zisku, by znamenalo vážne previnenie voči magickej sile, ktorej vďačili za úspech, voči svedomiu a voči spoločnosti. Tieto formy magického zmýšľania pretrvávajú dodnes, evidentne však majú iba placebo efekt: Na bežeckej dráhe sa zíde päť športovcov, každý z nich sa prežehná, a iba jeden z nich vyhrá. To platí aj o iných oblastiach života.

Je to všetko biznis

Súčasné poznatky vedy nesmerujú k tomu, že vesmír stvorila nejaká nadprirodzená Bytosť. Ak však aj v stvorení môžeme rozoznať činnosť stvoriteľa, ktorý stojí za ostrosťou tŕňa, pestrosťou pávieho peria, krásou ženy a nakoniec aj za vznikom života, určite to nie je biblický Boh, ktorý stvoril Adama a Evu, zachránil Noacha pred potopou, atď.. Tento názor hádam veda už dostatočne vyvrátila! Preto prichádzam s  požiadavkou: Osloboďme vedu od vplyvu židovského náboženstva! A vôbec, prečo vám, milí kreacionisti, stále tak veľmi záleží na tom, že vesmír, život na Zemi a človeka stvoril Boh, keď to evidentne nie je biblický Boh?! Pretože je to biznis!

Zázraky

Aký zázrak je ešte reálny a aký už nie? Ježiš vstal z mŕtvych a  ukázal sa svojim učeníkom vo vlastnom tele s ranami po ukrižovaní a jedol s nimi rybu. Vstal by Ježiš z mŕtvych, ukázal sa svojim učeníkom vo vlastnom tele a jedol s nimi rybu aj keby ho sťali alebo upálili? Ježiš sa zjavil dvom učeníkom vo svojom tele, keď išli do dediny menom Emauz. Podľa telesných znakov ho však  nespoznali. Až keď ho pozvali na večeru a on lámal a podával im chleba, spoznali ho podľa tohto a on vtedy ich očiam zmizol. (Luk 24:31) Bola to teda skôr len vízia! Ja neverím v zmŕtvychvstanie Ježiša! Všetko je to tak posplietané, že sa tomu dá veriť, ale je to nedokázateľné!

Synkretizmus náboženstiev

Nedávno (september 2006) pápež Benedikt XVI. vo svojom akademickom prejave urobil narážku o násilnej povahe islamu. Citoval slova, ktoré vyslovil byzantský cisár Manuel II Paleologus, pred šiestimi storočiami: „Ukážte mi, čo nové priniesol Mohamed a uvidíte, že sú to samé zlé a neľudské veci, ako jeho príkaz šíriť mečom vieru, ktorú hlása“. Moslimská spoločnosť na to reagovala vlnou pobúrenia. Islam je údajne mierumilovné náboženstvo! To je zaujímavé, že keď 11. septembra 2001 arabskí samovražední atentátnici v mene milostivého Alaha zbombardovali newyorské dvojičky, pokiaľ viem, predstavitelia islamu sa od tohto činu ani verejne nedištancovali, aspoň nie dostatočne! Tak potom, aké je to náboženstvo? K čomu ľudí vychováva? Sú atentátnici mučeníci, alebo zvrátení fanatici? Moslimom chcem vytknúť aj obmedzovanie slobody prejavu. Nie je prípustné, aby sa ľudia kvôli fanatizmu iných ľudí báli vysloviť svoje názory! Dokedy budeme trpieť fanatizmom niektorých moslimov? Treba apelovať na predstaviteľov islamu, aby k ich výčinom zaujali jednoznačné stanovisko! Mali by sa od ich činov dostatočne dištancovať a vyjadriť nad nimi patričné rozhorčenie! Nech samovražedných atentátnikov zastrašia pekelným ohňom! Práve to by bola najlepšia prevencia v boji proti terorizmu. Podľa toho budeme potom súdiť ich náboženstvo.

Schizofrénia a náboženstvo

Pravdivo musím uviesť, že som sa kvôli tejto mystike dostal do psychických problémov. Koľkokrát sa mi stalo, že som sa inkarnoval do filmu a vedomím som precítil krajinu a ducha na televíznej obrazovke. Za všetky prípady uvediem jeden. Pozeral som istý dokument o Tibete a bola tam veľmi chmúrna, ponurá atmosféra. A zrazu sa tam veľmi belostne vyjasnilo. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že to robím ja – moje vedomie. Tiež som nadobudol pocit, že svojim vedomím ruším moderátorov. Stáva sa mi, že prídem do kuchyne, kde hrá rádio a moderátor zrazu začne koktať, alebo začne na mňa inak reagovať. To ma veľmi rušilo a ruší. Vďaka tejto paranoji som prestal sledovať televíziu a takmer prestal počúvať rádio, čo je najbežnejší zdroj informácií. Rád by som vedel, či je to skutočne len moja paranoja, alebo aj moderátor môže pociťovať takýto bezprostredný kontakt s divákom, či poslucháčom. Tieto a podobné prejavy schizofrénneho ochorenia lieky eliminujú len čiastočne.

III. Filozofia 

Kantov problém poznania a pozitivistická koncepcia teórie poznania  

Podľa Kanta sa predmet poznania, realita, riadi možnosťami nášho poznania, ktoré sú u neho dané apriórnymi formami: nazeraním sveta v priestore a čase a jeho myslením v kategóriách. Možno pripustiť, že podmienkou poznania sú naše pozorovacie a rozumové schopnosti. Naše pozorovacie schopnosti sa v dôsledku ľudskej vynaliezavosti neustále zlepšujú, napríklad objavením ďalekohľadu alebo mikroskopu.  Avšak fakt, že predmety nazeráme rozložené v priestore, trvajúce v čase a myslíme ich v kategóriách nie je, podľa môjho názoru, možné stotožňovať s podmienkami nášho poznania, a tieto, u Kanta, apriórne formy, nie sú podmienkou, ale výsledkom nášho poznania. Podmienkou nášho poznania je len: 1. pôsobenie vonkajšieho sveta na nás, 2. charakteristika toho pôsobenia, ktorá predstavuje zmyslové dáta a 3. rozumové schopnosti, ktorými zmyslové dáta spracovávame. Keby poznanie malo nejaké iné apriórne podmienky, a apriórne by bolo nazeranie euklidovského priestoru, ako je to u Kanta, bolo by statické a nemohlo by sa vyvíjať, napríklad objavením neeuklidovských geometrií.

Existuje Aristotelovsko – Tomistická ontológia?

Kým Aristoteles uvažuje len o reálnej existencii vecí, celkom inak sa na existenciu pozerá Tomáš Akvinský. Tomáš chápe existenciu ako Boží akt Jestvovania (actus essendi). K takémuto presvedčeniu prišiel na základe svojej svojvoľnej interpretácie Božieho zjavenia: Ja som, ktorý som. (Exodus 3:13). Podľa môjho názoru tento výrok sa dá správne interpretovať: Ja som Boh jestvujúci, som ten, ktorý jestvuje. Tomáš ho interpretuje: Ja som akt Jestvovania. K trom Aristotelovým ontologickým diferenciáciám pridáva svoju diferenciáciu medzi aktom Jestvovania a bytnosťou (essentiou), pripomeniem, bytnosť = to čím vec je. Podľa tejto koncepcie, bytnosť limituje (narúša a obmedzuje) čistý akt Jestvovania, čím sa vec stáva reálnou. Samotné Jestvovanie nie nič reálne existujúce, je to Boh. Tu je rozpor s knihou Exodus, podľa ktorej Boh reálne jestvuje, zatiaľ čo podľa Tomáša Boh je nadreálnym Jestvovaním.

Slovenčina na slovíčko

Zbavme sa ypsilonu. Slovenčina môže krásne fungovať aj bez neho. Sám mám s ypsilonmi problém a pritom mám vysokoškolské vzdelanie humanitného zamerania. S písaním mám už trochu skúsenosť, o čom dúfam svedčí táto kniha, a zodpovedne môžem prehlásiť, že písanie o ypsilonoch nie je! Správne používať ypsilon je veda a my to vyžadujeme od detí v nižších ročníkoch základnej školy. Pritom stačí deti naučiť správnu výslovnosť. Uvoľnený potenciál by sa mohol využiť na to, aby sa deti naučili rozmýšľať a písať. Je umenie previesť živý jazyk do písanej podoby, naučiť sa písať tak, ako človek rozmýšľa a hovorí. Vyžaduje si to zvládnuť interpunkciu: čiarky, dvojbodky, úvodzovky, priamu reč. Tomuto by sa deti mali učiť miesto drezúry s nepotrebným ypsilonom. Ypsilon je strašiak aj pre priemerne inteligentných dospelých ľudí, keď chcú vybavovať úradnú korešpondenciu. Zbavme sa ho, nech jazyk zvládajú aj prostejší ľudia.

Ako prestať fajčiť

Mali by sa vyrábať bylinkové cigarety bez nikotínu a mali by byt podstatne lacnejšie ako nikotínové cigarety. Ľahšie je prejsť z nikotínových cigariet na beznikotínové, ako razom prestať fajčiť, fajčiari sa totiž  nemôžu vzdať návyku držať cigaretu v ruke a ťahať do pľúc dym. Možno by po nejakom čase prestali fajčiť úplne. Bylinkové cigarety sa predávajú, ale stoja 80 Sk (cca 2,70Eur). Čo na tých bylinkách môže stáť 80 SK? Jedine daň z predaja cigariet. Ale na bylinkové cigarety by sa nemala vzťahovať daň z predaja cigariet, pretože nie sú návykové. Mali by byť štátom skôr dotované, pretože by fajčiarom pomohli odvykať od nikotínových cigariet.

IV. Fyzika 

Hypotéza zjednotenia

Pri štúdiu na univerzite som si necenil nič viac ako objaviť niečo nové. Zaujímala ma kozmológia. Fascinovala ma skutočnosť, že svetlo sa šíri konštantnou rýchlosťou vzhľadom na všetky telesá, bez ohľadu na smer a rýchlosť ich vzájomného pohybu. Rozmýšľal som takto: Keď sa  svetlo pohybuje vzhľadom na všetky telesá rýchlosťou, ktorá je jemu vlastná, nepohybujú sa takouto rýchlosťou aj iné telesá? Napadla ma takáto analógia: Keď rozkmitáme kyvadlá s rôznou dĺžkou a sú medzi nimi aj dve kyvadlá s rovnakou dĺžkou, tieto kyvadlá sa ustália na rovnakej frekvencii. Nie je aj vesmír usporiadaný podobne? Neexistuje nejaký vzťah napríklad medzi hmotnosťou telesa a rýchlosťou jeho pohybu? Na skúšku z kozmológie sme mali napísať seminárnu prácu o rozsahu jednej strany. Odporučená literatúra:  Stephen Hawking - Stručná história času. Knižku som prečítal, v rámci svojich schopností preštudoval a pochopil. Skúška sa blížila, ale ja som nemal o čom písať. Vŕtala mi v hlave spomenutá analógia, ale o tom sa nedá napísať ani jedna strana. Nakoniec som nenapísal nič. A tak som sa išiel aspoň pozrieť, ako robia skúšku moji kolegovia. Tí napísali seminárku rutinne, prácu končili vetou: „ ... a v tomto ma knižka Stručná história času inšpirovala.“ Tak  som to mohol napísať aj ja, keby som chcel. A ako som tak počúval mojich kolegov, dostal som nápad: Áno, je objekt, ktorý sa tak, ako častica svetla pohybuje konštantnou, sebe vlastnou rýchlosťou – je to čierna diera, ktorá konštantnou rýchlosťou pohlcuje hmotu. Našiel som analógiu medzi časticou svetla a čiernou dierou. Keď som sa potom pri istej príležitosti rozprával o tom s pánom rektorom, ktorý nám kozmológiu prednášal a poukázal som na pozoruhodnú zhodu okolností, totiž že k dilatácii času dochádza v dvoch prípadoch: 1. pri rýchlostiach blížiacich sa rýchlosti c a 2. pôsobením gravitácie, pán rektor mi tvrdil, že nič také ako gravitačná dilatácia času neexistuje, a že som si tento jav vymyslel! Pritom pokus, ktorým bola dokázaná gravitačná dilatácia času, je podrobne opísaný v knižke Stručná história času - str. 42.  Keď som mu uviedol literatúru, medzi ňou aj odbornejšiu, kde sa môže o gravitačnej dilatácii času dočítať, chvíľu rozmýšľal a potom povedal: „Aha, už viem, v čom je váš problém: Vy čítate knihy, ktorým nerozumiete!“ Dnes už bývalý pán rektor  je jedným z autorov slovenskej Encyklopédie astronómie. Tú knihu som prehľadal, ale skutočne, o gravitačnej dilatácii času tam zmienka nie je. Dokončím ešte tento príbeh. Po pol roku som mu doniesol dvadsaťstranovú seminárku, kde som riadne popustil uzdu svojej fantázii, ujasňoval som si myšlienky, ale ešte nemalo hodnotu. Tá seminárka bola o svetle a o gravitácii, a volala sa Jin a Jang relativistickej fyziky. Pán rektor ma nechal šesť hodín čakať pred kanceláriou, potom ma prijal, preskúšal ma z hmotnosti planét, Gravitačnej konštanty, Planckovej konštanty a iných veličín, ktoré sú uvedené v Encyklopédii astronómie, aj keď neviem načo je, keď ich človek musí vedieť z pamäti, a vyhodil ma.  Skúšku som po dlhšom čase nakoniec urobil a keď som mu povedal, že sa pokúsim uvedenú myšlienku rozpracovať v Diplomovej práci, stŕpol a povedal mi múdru vec: „Pokazíte si život!“

Relatívnosť priestoru a času.

Keď Albert Einstein formuloval svoju Špeciálnu teóriu relativity, stál pred problémom zosúladiť tieto dva javy:

1. Svetlo sa vzhľadom na všetky telesá šíri tak, ako v pokojovej sústave konštantnou rýchlosťou c.
2. Telesá sa vzhľadom na seba pohybujú.

Riešením je relatívnosť priestoru a času, ktorú by som rád intuitívne objasnil. Opíšem tu iba svoju predstavu, ktorá možno nie je správna. Ak sa mýlim bol by som rád, keby ma niekto uviedol do obrazu.

Prečo je vesmír homogénny a izotropný?

Vo veľkých merítkach (10 na 26cm a viac) je vesmír homogénny (hmota je rovnomerne rozložená)  a izotropný – vo všetkých smeroch rovnaký. Vedci sa pýtajú prečo? Vysvetľuje sa to tak, že v ranných fázach vývoja vesmír (10na - 43s od veľkého tresku) došlo k takzvanému veľkému nafukovaniu, čím je označený proces, pri ktorom vesmír zväčšuje svoje rozmery asi o 40-50 rádov. Týmto spôsobom sa informácia pôvodne koncentrovaná v malom objeme, obmedzenom tzv. kauzálnym horizontom – hranice vymedzujúcej oblasť, v ktorej je fyzikálne možný prenos informácií a je možné kauzálne pôsobenie – „rozfúkne“ do oblasti prevyšujúcej dnes pozorovateľný vesmír. Vysvetľuje sa tak homogenita a izotropia nášho vesmíru, ale súčasne vzniká i predstava vesmíru pluralistického, ktorý je zložený z častí vzniklých z ostatných oblastí obmedzených kauzálnym horizontom, teda oblastí, ktorých vlastnosti  sa môžu podstatne líšiť od vlastností nášho vesmíru, aj všetkých iných. Tato teória sa mi zdá trochu zbytočná. Podľa môjho názoru, ak vesmír bol homogénny a izotropný v momente veľkého tresku, možno očakávať, že expanziou sa jeho charakter nebude meniť, teda že ostane homogénny a izotropný, aj keď sa vzdialenosť hmotných bodov (galaxií) jeho expanziou zväčšuje a rovnaké fyzikálne zákony budú platiť pre celý vesmír.

Absurdné nápady

Entropia sa chápe ako proces vedúci k väčšej neusporiadanosti. Skôr by som povedal, že je to naopak - proces vedúci k väčšej usporiadanosti a tou je homogénnosť vesmíru. Iné fyzikálne zákony, napr. gravitácia, potom narúšajú túto homogénnosť, a tak vznikajú lokálne nehomogénnosti - hviezdy a galaxie.

V. Poviedky 

Dančakov 5 - Recenzia (fraška)

„Pred štyrmi rokmi som stál pred úlohou upliesť z hovna bič. Pustil som sa do práce.“ - povedal Dančakov na margo svojej dopísanej knihy a poslal ju do vydavateľstva. Kniha vyšla a pri jej posúdení  sa zišli piati recenzenti: biskup Aláž, evolucionista Álik, filozof Ubnička, fyzik Apišinský a mohamedán Rašid. Slova sa ujal Aláž.

Aláž: Čo je to za knihu? Akýsi šialený prírodovedec útočí na našu vieru!

Álik: Ukáž! Veď to ani nie je prírodovedec! Je to šialený, prírodovedne orientovaný filozof!

Ubnička: Filozof a rozpracoval hypotézu zjednotenia vo fyzike. Ha. Ja som bol teraz na konferencii v Poprade a chlapci z Popradu to zhodili zo stola!

Álik: A tá jeho evolúcia: inteligencia, ktorá organizuje hmotu do organizmu. To je neovitalizmus! Žiadny odborník sa s ním nebude baviť! Zhoďme to zo stola!

Apišinský:  Je to pseudovedec - píše o zázrakoch! Kurník, odkiaľ sa dozvedel, že som skúmal Nanebovzatie Panny Márie z fyzikálneho hľadiska?

Aláž: Čo je to za tézu: Náboženstvo vykazuje príznaky indukovaného bludu?

Rašid: Ten neveriaci pes! Ukáž, a začal listovať v knihe. Kde berie odvahu otierať si hubu o naše náboženstvo?

Aláž: No, ja sa postarám, aby tá kniha išla na index.

Rašid: Čo na index, vyhlásime mu džihád.

Téza: Zákony vesmíru sú zákony živého organizmu

Totipotencia je zákon z　biológie. Znamená, že v　každej bunke organizmu je obsiahnutý genetický program celého organizmu. Napríklad odstrihneme výhonok z　viniča, zasadíme ho a　vyrastie z　neho nový vinič. Tento zákon umožňuje aj klonovanie ľudských buniek. To ma privádza na myšlienku, že celý vesmír je totipontný. V　mikrosvete sú obsiahnuté zákony makrosveta: v　zákonoch elementárnych častíc je obsiahnutý zákon expanzie vesmíru. Vesmír je podobný živému organizmu. Jeho časti sa narodia, starnú a　umierajú, ale zákon života a　reprodukcie je večný. Prečo teda vesmír expanduje? Pretože sa správa ako živý organizmus: Narodí sa, rozvíja sa podľa určitých zákonov, už v　nich je zahrnutá jeho expanzia. Po dosiahnutí určitého štádia sa reprodukuje a expanduje, tak ako živočíšny druh, pokiaľ je to možné. Expanzia vesmíru život vesmíru neohrozí, pretože vesmír expanduje tak, ako je to pre jeho život vyhovujúce. Vesmír podlieha evolúcii – neustále sa vyvíja do nových neopakovateľných foriem. Tak vznikol aj život na Zemi. Po nejakom čase, život na Zemi zanikne a　vynorí sa niekde inde v　inej forme.

Nedavno som videl v TV vedecký dokument:
V Afrike pocas obdobia sucha hynuli divoke (tusim) antilopy-nikto nevedel dovod, tak sa do toho nakoniec pustil vysokoškolský profesor na poziadanie farmarov, so svojimi studentmi. nakoniec zistili ze stromy-riadne pichlave ked zistili ze je obdobie sucha a antilopy ich obžierali
tak to zachytili ako nebezpecenstvo a spustili obranny mechanizmus a zacali vypustat urcite chemicke latky ktore usmrcovali antilopy. ako nahle odkusla antilopa zopar kuskov listockov zo stromu strom reagoval tak ze keby ho obhryzli tak vyhynie...teda zacal vypustat nejaku chemiu do listkov. tuto informaciu počas obžierania antilopami zacal "vysielat" aj na dalsie stromy a tie reagovali tak isto, zacali vypustat chemiu do listkov. takze aj stromy maju inteligenciu....? bez reči sa dorozumeju...? vedia ze je sucho a ze keby ich antilopy neustale obzierali tak by zoschli...? Ako je to mozne? Pud seba záchovy...? Vyssia inteligencia...? Maju aj stromy bozsku podstatu...

V knihe som zozaciatku nevedel prist na chut - fyzika nie je moj konicek no neskor som si nasiel zopar kapitol kde ma to zacalo bavit...Nasiel som vela inspirujucich tém na premýšlanie. Držím palce autorovi. Ked už nič iné mozno aspon zopar ludi sa zacne zaoberat Vasimi uvahami, ci zmysle zivota. Urcite su aj ine temy ako len sledovat zivot spoza okna, citanim a pozeranim reklam, nakupovanim...

Sorry kámo, čítal som to dve minútky - plno gramatických chýb a hlúposť na druhú... je pekné, že sa staviaš proti posudkom a hovoríš profesorom, že oni by nič lepšie nevymysleli... no zdá sa, že niekto sa tu sakramentsky pletie... a pripájaš reakcie na vlastnú knihu??? filozofia - veda pre všetkých... niektorým by ju mali zakázať ... !!!

(najprv technická: nejaký iný Tomáš ma tu už s komentárom predbehol 11.08.2010 o 02:42. Azda to je dôvod, prečo som sa rozhodol sem napísať; doteraz som váhal.)

Na margo textu (ja by som ho nazval "Zobrané spisy", ale tento titul sa nám starším podvedome spája s iným dielom jedného známeho velikána): čo napísať, a nebyť netaktný? Skúsim takto: som rád, že nemusím na tento text písať recenziu. Na to sa asi nepodujmú ani slovutní páni profesori - majú totiž aj iné na práci, a nik ich neplatí za písanie posudku na takýto text. Možno si to vysvetliť ako ich ignoranciu, obmedzenosť, profesionálnu žiarlivosť (čo ak ten mladý objavil niečo, čo sme si my starší a vzdelanejší nevšimli?), ale obávam sa, že to nie je jediné možné vysvetlenie. (Ten  v článku popísaný prípad s rektorom nezamená nič - je bežné, že na vidieckych univerzitách učia polovzdelanci, ktorí nie sú doma ani vo vlastnom odbore. Žiaľ, Slovensko je takými univerzitami posiate.)

V zhode s Feynmanom si myslím, že dobrý fyzik sa môže stať aj filozofom (vlastne to prichádza samo od seba); naopak to ale nefunguje. Nechce sa mi rozoberať, prečo sú dohady popísané v Tvojej stati o fyzike podľa môjho skromného názoru zmätočné. To by chcelo step-by-step rozbor jednotlivých tvrdení a analýzu logických kotrmelcov; neplatia ma za to, takže sa musím živiť svojou prácou a zadeliť si čas.

Milý autor, ak máš dojem, že si (napr. vo fyzike) niečo objavil, mám jedinú radu: študuj na príslušnej univerzite (u nás prichádza do úvahy Matfyz), tam je možnosť diskutovať a polemizovať s kompetentnými ľuďmi. Tí majú dokonca nejaké tie konzultácie v náplni práce. Sorry, ale to štúdium sa nedá preskočiť ani nahradiť čítaním vedeckopopulárnej literatúry. Byť v inej situácii a fáze života, presne toto (štúdium) by som si zvolil ja.

Čo sa týka Tvojich názorov na spoločnosť, jej problémy a riešenia - čo tak písať niekam, kam denne chodia a čítajú tisíce ľudí? Mal by si oveľa živší feedback. Z tých tém, do ktorých si začrel, by sa dali napísať desiatky a desiatky blogov (napr. na http://blog.sme.sk ), ak mám dať aspoň jeden tip.

Nateraz toľko. Tvoj text je pomerne dlhý, priznám sa, nemal som čas čítať všetko. Na druhej strane, mám akú-takú predstavivosť, takže si ten zvyšok dokážem v hrubých rysoch domyslieť.

Veľa šťastia pri ventilovaní tvorivého pretlaku,

T.Dérer.

PS: z mojich dobre mienených rád si nemusíš robiť absolútne nič. Napokon, sú zdarma.

Článok Alternatívna hypotéza..., po novom som ju nazval Hypotéza zjednotenia vychádza z　nazačiatku uvedeného myšlienkového experimentu. Nemusíte článok čítať cely, len sa prosím zamyslite nad týmto myšlienkovým experimentom a　objasnite mi, kde nie je moja dedukcia správna! Viem, že nie je reálne udržať hmotnú časticu na horizonte udalosti čiernej diery, zarovno s　časticou svetla, a　potom odstrániť čiernu dieru, preto je ten experiment iba myšlienkový. Posielal som ten článok do renomovaného českého vedecko-populárneho časopisu Vesmír a　recenzenti s uvedeným myšlienkovým experimentom nemali problém. Pokúste sa ho prosím stráviť. Ďalej som sa v　úvahách pokúšal, postupovať úzkostlivo korektne, v　prepracovanej verzii som ešte korektnejší – rozlišujem medzi prvým a　druhým predpokladom mojej hypotézy. Hneď na začiatku píšem, že druhy predpoklad je sporný, pretože zotrvačný pohyb telies, by sa mal pôsobením predpokladanej relativistickej zotrvačnej sily spomaľovať, čo by zrejme bolo už dávno pozorovane, ale nebolo. Aj keď moja hypotéza asi nie je správna, ťažko ma presvedčíte, že to nie je vedecká hypotéza, z　ktorej vyplývajú pozorovaním vyvrátiteľné závery.

Čo sa týka článku Faktor inteligencie vo vývoji druhov, ku ktorému mal komentár prof. Jemelka, - tiež som ho prepracoval, aby myšlienka bola viac zrejmá. Svojou koncepciou inteligencie, ktorá organizuje už fyzikálne procesy hmoty, sa snažím súčasne objasniť vzťah vedomia a　hmoty, aj riešiť otázku vzniku života.

Ďakujem za príspevky do diskusie. Píšte.

Ahoj,

Konečne vidím človeka, ktorý ma zaujímavé myšlienky. 

Myslím, že som nenarazil na teba náhodne, hladal som mutáciu na webe ale nie náhodnu a nasiel som tvoj ebook.

k teorii relativity:

Máš dobrý odhad, vôbec sa nemýliš v tom, že na chod času má vplyv odpor zotrvačných síl. To je presne to čo máš tak divne napísané v ebooku. Neviem čo si prečítal o TR ale  skús si pozriet napr. toto:

http://astronuklfyzika.cz/Gravitace2-3.htm

na webe post je diskusia /forum a tam sa dozvieš, že nie si sam kto uvazuje podobne.

  Priznám sa že s touto myšlienkou som sa zatiaľ nestretol. Moc sa mi to nepozdáva ale minimálne ako myšlienkový experiment je to zaujímavé.

  Závažný dôsledok by bol popretie relatívnosti pohybu. Dve telesá, vzďaľujúce sa rovnomerne priamočiaro - zrazu by sme vedeli povedať ktoré z nich sa v skutočnosti hýbe a ktoré nie. Konečne môžme zmerať či Zem je tým nehybným stredom vesmíru :-)

  Čo vplyv na svetlo? Ak zachováme konštantnú rýchlosť svetla vo vákuu znamenalo by to posun spektra letiacich fotónov k červenej oblasti. Od vzdialených objektov k nám letí svetlo dlhšie tak preto vidíme väčší červený posun? Možno sa vesmír vôbec nerozpína? Ok pre to rozpínanie sú aj iné argumenty...

  Opatrnejšie by som narábal s tou analógiou k čiernej diere. Pravdepodobne tie javy fungujú trocha inak ako popisujete. Ale hlavne čierne diery poznáme len nepriamo (možno ani žiadne nie sú) a ich predpokladané vlastnosti sú práve odvodené z rovníc klasickej mechaniky, relativity či kvantovej mechaniky. Ak tie pravidlá zmeníte tak nemôžete zároveň predpokladať že čierna diera sa bude správať podľa nich. Aký vplyv by zotrvačná sila mala na čiernu dieru? Ťažko povedať, možno horizont udalostí by bol prakticky o niečo väčší keďže unikajúce častice by časť energie odovzdali zotrvačnej sile.

  No a celé by to zrejme poprelo i zákon zachovania energie, jeden z hlavných pilierov fyziky. Energia by sa proste strácala. To by zrejme nahrávalo modelu večnej expanzie a tepelnej smrti vesmíru.

  Čím viac nad tým premýšľam tým menej mi to príde ako správne. To ale samozrejme nič neznamená :-) Chcelo by to vypočítať nejaké solídne predpovede a skúsiť nájsť nejaké javy čo by tomu nahrávali. Ak také pôsobenie je tak bude veľmi malé, keďže ho zatiaľ priamo nevieme zmerať.

Toto fórum je dôležite pre moju knihu. Váš názor si môže prečítať aj niekto, kto sa nešpecializuje na fyziku, preto vás prosím, aby sme debatovali tu.

Robopol: Čo je relativistická zotrvačná sila? To je nejaký pseudonázor?

Autor: Čo sa týka relativistickej zotrvačnej sily – je to nový termín, ktorý vyplýva z　mojej hypotézy. Nemusíš čítať celý článok, aby pochopil čo to je. Stačí keď si pozrieš nazačiatku uvedený myšlienkový experiment:

1.Umiestnime hmotnú časticu na horizont udalostí čiernej diery a　dodáme jej energiu, aby sa tam udržala. Hmotná častica tu zotrváva zarovno so sveteľnou vlnou, ktorá odtiaľto nemôže uniknúť.

2. Odmyslíme si čiernu dieru a　situácia sa nemení: Hmotná častica naďalej zotrváva zarovno so sveteľnou vlnou, teraz sa však pohybuje v　otvorenom priestore rýchlosťou c. Naďalej na ňu pôsobí rovnaká sila, ale pretože čiernej diery tu niet, už to nie je gravitačná sila, ale je to relativistická zotrvačná sila, ktorá pôsobí na časticu pri rýchlosti c.

Mýlim sa v　niektorom bode tejto úvahy, alebo chceš spochybniť celý tento myšlienkový experiment?

Martin Makúch: Priznám sa, že s touto myšlienkou som sa zatiaľ nestretol. Moc sa mi to nepozdáva, ale minimálne ako myšlienkový experiment je to zaujímavé. Závažný dôsledok by bol popretie relatívnosti pohybu. Dve telesá, vzďaľujúce sa rovnomerne priamočiaro - zrazu by sme vedeli povedať ktoré z nich sa v skutočnosti hýbe a ktoré nie.

Autor: Nespochybňujem relatívnosť pohybu! Ak by však platil druhý predpoklad mojej hypotézy a　relativistická zotrvačná sila by pôsobila aj pri nižšej rýchlosti ako je c, vzájomný zotrvačný pohyb dvoch telies by bol pohyb spomaľovaný pôsobením relativistickej zotrvačnej sily, pričom by sa však naďalej nedalo rozoznať, ktoré teleso sa pohybuje a　ktoré zotrváva v　pokoji. Pozri si môj princíp relativity, tam to formulujem presnejšie. To však znamená, že udržať teleso pri rovnomernom priamočiarom pohybe, vzhľadom na zotrvačnú sústavu (teleso zotrvávajúce v　pokoji, alebo pohybujúce sa bez dodávania energie), si vyžaduje dodávať mu energiu, a　to sa pri malých rýchlostiach zadá veľmi sporné. Avšak pri rýchlosti limitne sa blížiacej rýchlosti c by pôsobenie relativistickej zotrvačnej sily malo byť evidentné. Tam je možné overiť, či je druhý predpoklad mojej hypotézy správny. Nakoniec je tu ešte prvý predpoklad mojej hypotézy – môj princíp ekvivalencie: V　sústave pohybujúcej sa vzhľadom na zotrvačnú sústavu stálou rýchlosťou c pôsobí relativistická zotrvačná sila ekvivalentná gravitačnej sile na horizonte udalostí čiernej diery. Avšak tento predpoklad sa experimentálne nedá overiť, môžeme s　ním iba súhlasiť, alebo nie. Čo vy na to?

Obhajujem iba svoju prácu. Nemám v　úmysle nikoho z　vás sa dotknúť.

S　priateľským pozdravom. Píšte.

No v prvom rade by si mal najskôr uvedomiť, že to či si myslíš, že je objav objav nemusí byt a tvoje úvahy sú zle. To je vzdy vysoko pravdepodobne.

Ak je to nový termín, musíš ho jasne definovať (min. preto aby sa nezamieňal), čo si máme pod tým termínom predstaviť. vo fyzike sú zotrvačné sily definované.

Skús aj reagovať na to čo ti kto spochybňuje, nie len na to, čo ti vyhovuje.

A sam reaguješ tak, že tvoj predpoklad nie je správny, pretože sa v prírode nevyskytuje:

Čo je ale podstatne píšeš sám, že to čo tvrdíš by vyžadovalo prísun energie pre zotrvačný pohyb blízkou rýchlosti "c". Tak to je presne ako píšeš v rozpore s prírodou. Takže to je NEZMYSEL.

k tomu spomaleniu som ti napísal reakciu vyššie tejto diskusie.

A horizont udalosti a cierna diera a pod. Tak aj o tomto sa vedú debaty, pretože z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa ten padajúci nikdy neprekročí horizont události. No pre padajúceho do hviezdy nic také ako horizont události neexistuje. pohladaj si masívne čierne diery a prechod cez ich horizont udalosti Schwarzschildov polomer.

V podstate ak chces urobit dobrý návrh musís vediet o všetkom čo s tým suvisí. A argumentácie myšlienkových pokusov "čiernych dier" ta potom len zvádzaju.

píšeš:

Avšak pri rýchlosti limitne sa blížiacej rýchlosti c by pôsobenie relativistickej zotrvačnej sily malo byť evidentné.

práve že ani pri rýchlostiach blízkych "c" žiadnej relativistickej zotrvačnej sily nieto.

zotrvačná sila sa vždy objaví iba pri zmene inerciality.

A tvoj druhý predpoklad je v priamom rozpore s:

Newtonov (pohybový) zákon (Zákon zotrvačnosti)

na čom je vybudovaná ŠTR

Ziadna teoria neprejde, ked odporuje výsledkom experimentu reality. To je úplne jedno či je zaujímavá alebo nie.

k tvojej úvahe

píšeš:

Kde moja úvaha nie je správna?!!! Pôsobí na hmotnú časticu pri rýchlosti c táto sila, alebo nie? Je tu fundamentálny rozpor so špeciálnou teóriou relativity podľa ktorej hmotnú časticu v　princípe nie je možne urýchliť na rýchlosť svetla, ale keby sa nám to „zázrakom“ podarilo, hmotná častica by sa pri tejto rýchlosti udržovala vlastnou zotrvačnosťou a　pozorovateľ spojený s　ňou by sa nachádzal v　stave bez tiaže. Oproti tomu podľa mojej hypotézy, keby sme urýchlili hmotnú časticu na rýchlosť c a　prestali jej dodávať energiu, rýchlo by túto rýchlosť stratila, pretože by ju spomalila relativistická zotrvačná sila, ktorá je pri rýchlosti c ekvivalentná gravitačnej sile na horizonte udalostí čiernej diery – čo je prvý predpoklad mojej hypotézy.

Tvoja úvaha nie je správna v tom, že energiu potrebuješ iba na zmenu rýchlosti! Teda ak ide o zrýchlenie. Vtedy pôsobia zotrvačné sily, nám známe vo fyzike. To je celé. Ak ideš rýchlostou 0,9999999 c tak nepotrebuješ žiadnu energiu na zachovanie tejto rýchlosti pokiaľ nepôsobia odpor prostredia, uvažujeme vakuum.

Takže tam máš chybu v úvahe.

Vieš Robopol, za objav považujem ten svoj myšlienkový experiment. Podľa neho v　sústave spojenej so sveteľnou vlnou by mala pôsobiť relativistická zotrvačná sila ekvivalentná gravitačnej sile na horizonte udalostí čiernej diery. Potiaľ si myslím, že je moja úvaha správna - a to si mi nevyvrátil - je to prvý predpoklad mojej hypotézy. Či je to naozaj tak sa nedozvieme, lebo sa to nedá experimentálne preveriť. Druhý predpoklad mojej hypotézy je, že relativistická zotrvačná sila by mal pôsobiť aj pri nižších rýchlostiach ako je c, čo by malo byť evidentné hlavne pri rýchlostiach limitne sa blížiacich rýchlosti c. Ale ak sa častica vo vákuu môže reálne (naozaj!) pohybovať bez dodávania energie rovnomerne priamočiaro (stálou) rýchlosťou 0,9999999 c, ako si napísal, žiadna relativistická zotrvačná sila na ňu nepôsobí a　druhý predpoklad mojej hypotézy nie je správny – nie je o čom debatovať.

No však keby nebolo dokazane, tak by bol narušený zákon zotrvačnosti, aj planéty by postupne padali na slnko:)

Ale to čo ty hovoríš o relativistickej zotrvačnej sile je klasická zotrvačná sila. Gravitačná sila je zotvačná sila.

Velký rozdiel medzi tebou a realitou je v tom, že tie sily nepôsobia ak v=konšt, iba ak chceš zmeniť pohybový stav, zrýchluješ alebo brzdíš. (plochá metrika)

Relativistické javy z hľadiska mojej hypotézy

Kľúčom k　pochopeniu relativistických javov a　teórie relativity je modifikácia môjho myšlienkového experimentu: Umiestnime svetelnú vlnu na horizont udalostí čiernej diery a　budeme skúmať ako sa správa k　dvom telesám padajúcim do čiernej diery, ktoré sa vzhľadom na seba pohybujú v　smere ich pádu. Teleso A　považujeme za pokojové a teleso B sa pohybuje vzhľadom na teleso A　v　smere proti pádu. Pre náš experiment budeme uvažovať o　homogénnom gravitačnom poli, teda keď gravitácia s　pádom telies pod horizont čiernej diery nerastie. Pokiaľ je vzájomná rýchlosť telies malá, pozorovateľovi mimo čiernej diery (pripadne na horizonte udalostí) sa zdá, že telesá padajú pod horizont udalostí s　rovnakým zrýchlením, predsa však energia telies voči sveteľnej vlne na horizonte udalostí nie je celkom rovnaká: teleso A　klesne pod horizont udalostí v　čase ktorý meria pozorovateľ viac ako teleso B, teda svetlo má vzhľadom na teleso A  viac energie (prekoná väčšiu vzdialenosť) ako na teleso B. Avšak sveteľná vlna uväznená na horizonte udalostí sa pohybuje (šíri) vzhľadom na obidve telesá rovnakou rýchlosťou, preto vzdialenosť, ktorú prešlo od telesa A　aj B za čas meraný pozorovateľom musí byť rovná, väčšia vzdialenosť, ktorú prešlo od telesa A　sa skracuje na kratšiu vzdialenosť prekonanú od telesa B, teda rozmer sústavy spojenej s　telesom B v smere pohybu kontrahuje – kontrakcia dĺžky. Čo je podstatné, je, že sveteľná uväznená na horizonte udalosti nemá z　hľadiska nášho pozorovateľa rovnakú energiu na obidve telesá: má viac energie vzhľadom na telesa A od ktorého, z　jeho pohľadu, prekoná väčšiu vzdialenosť ako od telesa B. Rozdiel tejto energie sa prejaví spomalením priebehu fyzikálnych procesov v　sústave spojenej s　telesom B, teda dilatáciou času. Čim väčšia je rýchlosť telesa B vzhľadom na teleso A, tým viac sa z　hľadiska nášho pozorovateľa skracuje v　smere pohybu vzdialenosť v　sústave spojenej s　telesom B a　čas tu plynie pomalšie. Avšak hlavným prínosom tohto myšlienkového experimentu je, že môžeme objasniť prečo sa teleso (hmotná častica) nemôže zotrvačne pohybovať rýchlosťou c. Nato aby sa pohyboval rýchlosťou c by sme ju totiž museli udržovať na horizonte udalostí čiernej diery, zarovno s　tu uväznenou sveteľnou vlnou a　to nie je možné bez dodávania energie! Keby sme telesu B dodávali energiu, ktorou by sme ho udržovali na horizonte udalostí čiernej diery, pôsobila naň gravitačná sila na horizonte udalostí čiernej diery, aliaz relativistická zotrvačná ktorá naň pôsobí pri rýchlosti c - viď môj princíp ekvivalencie. Z　hľadiska nášho pozorovateľa by sa rozmer sústavy spojenej s　telesom B v　smere pohybu skrátil na bod a　čas by tu v　dôsledku posobenia tejto sily vo vnútri sústavy prestal plynúť.

Ešte jedna dôležitá predpoveď: Rozdiel energie, ktorú ma svetlo uväznené na horizonte udalostí čiernej diery vzhľadom na teleso A　a　B, ktoré sa vzhľadom na seba pohybujú v　smere pádu, by sa mal prejaviť pôsobením relativistickej zotrvačnej sily medzi nimi, ktorá by spomaľovala ich vzájomný pohyb. Evidentné je to pri rýchlosti c: kedy sa teleso B pohybovalo vzhľadom na teleso A　rýchlosťou c, pôsobila by naň v　smere proti pohybu relativistická zotrvačná sila ekvivalentná gravitačnej sile na horizonte udalostí čiernej diery.

Unitárna hypotéza gravitácie

Teleso zaostáva za svetelnou vlnou, ktorá sa šíry v　podobe guľovej vlnoplochy, ako keby padalo pod horizont udalostí čiernej diery. Je to jeho zotrvačnosť, ktorá ho ťahá zo všetkých strán do stredu. Jeho zotrvačnosť je úmerná jeho hmotnosti. Čím ďalej od stredu, tým viac sa energia, ktorou teleso zaostáva za svetlom rozkladá na obsah guľovej vlnoplochy, a　tak jeho gravitačné pôsobenie ubúda od stredu s　druhou mocninou. Výsledný efekt je, že gravitačné pôsobenie dvoch telies je priamo úmerné ich hmotnosti a　nepriamoúmerné druhej mocnine ich vzdialenosti.

Unitárna hypotéza gravitácie

Teleso zaostáva za svetelnou vlnou, ktorá sa šíry v podobe guľovej vlnoplochy, ako keby padalo pod horizont udalostí čiernej diery. Jeho zotrvačnosť ho ťahá zo všetkých strán do stredu. Zotrvačnosť telesa je úmerná jeho hmotnosti, takže čím väčšiu má hmotnosť, tým väčšou silou na seba pôsobí. Čím ďalej od stredu telesa, tým viac sa energia, ktorou teleso zaostáva za svetlom rozkladá na obsah guľovej vlnoplochy, preto jeho gravitačné pôsobenie ubúda od stredu s druhou mocninou. Výsledný efekt je, že gravitačné pôsobenie dvoch telies je priamo úmerné ich hmotnosti a nepriamoúmerné druhej mocnine ich vzdialenosti.
Čím bližšie k　stredu telesa a　čím väčšiu má hmotnosť, tým viac hmota telesa zaostáva za svetlom, pričom svetlo si zachováva vzhľadom na hmotu rovnakú rýchlosť, preto sa od stredu šíri pomalšie a　zároveň sa tu spomaľuje priebeh všetkých fyzikálnych procesov, teda dilatuje tu čas, čo sa prejavuje ako gravitácia.

Od VTR k　mojej hypotéze

Všeobecná teória relativity stojí na Einsteinovom princípe ekvivalencie gravitačnej a　zotrvačnej sily. Tento princíp vyplýva z dvoch faktov:
1. Pôsobenie gravitačnej sily rovnako ako zotrvačnej sily je univerzálne – ovplyvňuje rovnako všetky fyzikálne procesy.
2. Gravitačná hmotnosť telesa je rovná jeho zotrvačnej hmotnosti, čo znamená, že gravitačná sila, ktorou je teleso priťahované k　inému telesu je rovná jeho odporu voči zrýchleniu.
Einsteinov princíp ekvivalencie umožňuje skúmať gravitačnú silu, ako zotrvačnú silu. VTR potom objasňuje gravitáciu, ako zotrvačnosť telesa v　zakrivenom časopriestore. Z　hľadiska mojej hypotézy je gravitácia zotrvačnosť telesa v　sústave pohybujúcej sa určitou relativistickou rýchlosťou a gravitačná sila je relativistická zotrvačná sila. V　rámci mojej hypotézy teda možno zakrivenie časopriestoru vysvetliť, ako dôsledok relativistického pohybu hmoty telesa a zakrivenie časopriestoru = pohybové zákony sústavy pohybujúcej sa určitou relativistickou rýchlosťou. Tým by sme objasnili podstatu Einsteinovho princípu ekvivalencie – objasnili by sme gravitáciu ako zotrvačnosť - a　zároveň zjednotili gravitáciu a　šírenie sa svetla na základe rovnakých pohybových zákonov, t.j. vysvetlili by sme gravitáciu, aj šírenie sa svetla na základe rovnakého princípu, ktorý nazývam „relativistický pohyb“.

Klúčom k niečomu rozumnému je najskôr zvládnuť teóriu relativity. Inak to nemá žiadnu cenu. To nie je taká jednoduchá úloha, no TR nie su iba články amatérov po internete. Obecná teória je podkutá ťažkou matematikou, nelineárne rovnice, tenzory. 

Myslím, že by si mal najskôr začať tam. 

A hmota zakrivuje časopriestor vôkol seba aj v sústave kde nevnímaš pohyb tej hmoty. 

Ja som amatér. fyzik ti najde tolko chýb, že sa budeš diviť, čo všetko si si myslel a nedomyslel, alebo si proste len nevedel.

vela zdaru robo

Zdá sa že vesmír utvárajú dve opačné energie: expanzívna a　gravitačná. Pozoruhodné je, že obidve pribúdajú s　druhou mocninou:

1. S　približovaním sa k　telesu jeho gravitácia rastie s　druhou mocninou.

2. So vzdialenosťou od pozorovateľa expanzia hmoty rastie s　druhou mocninou – vzdialenejšie galaxie sa od nás rýchlejšie vzďaľujú.

Keby sme tieto javy obrátili, expanzia by dávala gravitáciu a　gravitácia expanziu. Zamyslime sa, či tieto javy nemajú spoločnú podstatu:

Možno je vesmír statický a　jeho expanzia i　gravitácia je vlastnosťou priestoru. Čím väčšia vzdialenosť, tým viac sa priestorová jednotka predlžuje, pričom obrátene je to gravitácia. To by sa malo prejaviť jednak predĺžením vlnovej dĺžky svetla, v　závislosti od vzdialenosti, čo pozorujeme, ako nám známe reliktové žiarenie, ale malo by sa to prejaviť aj pri zotrvačnom pohybe telesa: ak telesu udáme určitú rýchlosť, ktorou sa bude od nás vzďaľovať, jeho rýchlosť by mala so vzdialenosťou narastať.

Ale expanziu priestoru je možno iba zdanlivá a vytvára ju obrátený efekt gravitačného pola: čim väčšia vzdialenosť, tým väčšia sila pôsobí na svetlo v　smere proti jeho pohybu, a　tým viac svetlo stráca energiu a　jeho vlnová dĺžka sa predlžuje. Vyplýva z　toho opačná predpoveď: zotrvačný pohyb telesa by so vzdialenosťou mal strácať rýchlosť.

Expanzia vesmíru a gravitácia

Zdá sa že vesmír utvárajú dve opačné energie: expanzívna a　gravitačná. Pozoruhodné je, že obidve pribúdajú s　druhou mocninou:

1. S　približovaním sa k　telesu jeho gravitácia rastie s　druhou mocninou.

2. So vzdialenosťou od pozorovateľa expanzia hmoty rastie s　druhou mocninou – vzdialenejšie galaxie sa od nás rýchlejšie vzďaľujú.

Keby sme tieto javy obrátili, expanzia by dávala gravitáciu a　gravitácia expanziu. Zamyslime sa, či tieto javy nemajú spoločnú podstatu:

Možno je vesmír statický a　jeho expanzia i　gravitácia je vlastnosťou priestoru. Čím väčšia vzdialenosť, tým viac sa priestorová jednotka predlžuje, pričom obrátene je to gravitácia.

S　rastúcou vzdialenosťou sa priestor naťahuje, čím vniká odpudivá sila – expanzia.

To by sa malo prejaviť jednak predĺžením vlnovej dĺžky svetla, v　závislosti od vzdialenosti, čo pozorujeme, ako nám známe reliktové žiarenie, ale malo by sa to prejaviť aj pri zotrvačnom pohybe telesa: ak telesu udáme určitú rýchlosť, ktorou sa bude od nás vzďaľovať, jeho rýchlosť by mala so vzdialenosťou narastať.

Ale expanziu priestoru je možno iba zdanlivá a vytvára ju obrátený efekt gravitačného pola: čim väčšia vzdialenosť, tým väčšia sila pôsobí na svetlo v　smere proti jeho pohybu, a　tým viac svetlo stráca energiu a　jeho vlnová dĺžka sa predlžuje. Vyplýva z　toho opačná predpoveď: zotrvačný pohyb telesa by so vzdialenosťou mal strácať rýchlosť.

Expanzia vesmíru a gravitácia

Zdá sa že vesmír utvárajú dve opačné energie: expanzívna a　gravitačná. Pozoruhodné je, že obidve pribúdajú s　druhou mocninou:

1. S　približovaním sa k　telesu jeho gravitácia rastie s　druhou mocninou.

2. So vzdialenosťou od pozorovateľa expanzia hmoty rastie s　druhou mocninou – vzdialenejšie galaxie sa od nás rýchlejšie vzďaľujú.

Keby sme tieto javy obrátili, expanzia by dávala gravitáciu a　gravitácia expanziu. Zamyslime sa, či tieto javy nemajú spoločnú podstatu:

Možno je vesmír statický a　jeho expanzia i　gravitácia je vlastnosťou priestoru. Čím väčšia vzdialenosť, tým viac sa priestorová jednotka predlžuje, pričom obrátene je to gravitácia.

S　rastúcou vzdialenosťou sa priestor naťahuje, čím vniká odpudivá sila – expanzia.

S　približovaním sa k　cieľu sa priestor skracuje, čím vzniká príťažlivá sila – gravitácia.

Má to jednu chybu: rýchlosť expanzie hmoty závisí len od vzdialenosti, zatiaľ čo gravitácia je priamoúmerná aj od hmotnosti telesa. Vysvetľujem si to takto:

Okolo hmotných bodov sa priestor skracuje, tým viac, čím bližšie k　stredu. Hmotné body sa potom zotrvačne približujú k　sebe so stále väčšou rýchlosťou. Keď sa stretnú, pôsobia na seba silou, ktorá je tým väčšia, čím väčšia je ich zotrvačnosť. Ich zotrvačnosť závisí od ich hmotnosti, preto gravitačné pôsobenie hmotných bodov je priamoúmerné ich hmotnosti a　nepriamoúmerne druhej mocnine ich vzdialenosti.

Predpokladaná expanzia priestoru by sa mala prejaviť jednak predĺžením vlnovej dĺžky svetla, v　závislosti od vzdialenosti, čo pozorujeme, ako nám známe reliktové žiarenie, ale mala by sa prejaviť aj pri zotrvačnom pohybe telesa: ak telesu udáme určitú rýchlosť, ktorou sa bude od nás vzďaľovať, jeho rýchlosť by mala so vzdialenosťou narastať.

Ale expanziu priestoru je možno iba zdanlivá a vytvára ju obrátený efekt gravitačného pola: čim väčšia vzdialenosť, tým väčšia sila pôsobí na svetlo v　smere proti jeho pohybu, a　tým viac svetlo stráca energiu a　jeho vlnová dĺžka sa predlžuje. Vyplýva z　toho opačná predpoveď: zotrvačný pohyb telesa by so vzdialenosťou mal strácať rýchlosť.

  To že vzdialenejšie objekty sa vzďaľujú rýchlejšie môže mať jednoduché vysvetlenie. Ak vesmír nie je nekonečný môže byť že expanziu spomaľuje gravitácia a vzdialené objekty expandujú rýchlejšie jednoducho preto že vidíme ich vzdialenejšiu minulosť.

  Pravda ak by bol vesmír uzavretý (napr. ako "povrch" štvorrozmernej gule) tak by tá gravitácia na to nemala vplývať (ak je hmota rozložená pravidelne). Mne sa síce taká topológia príliš nepozdáva ale často sa uvádza ako príklad.

  robopol má ale pravdu v tom že ak to nemajú byť len krčmové reči bolo by treba poriadne naštudovať diferencíalne rovnice a topológiu a dať nejaký model (pozmenenej VTR) na papier.

Unitárne vysvetlenie gravitácie a　šírenia sa svetla vyplýva z myšlienky:

Článok Hypotéza zjednotenia stojí na nasledujúcej myšlienke:

Hmota zaostáva za svetlom, ako keby padala pod horizont udalostí čiernej diery = pohybový zákon šírenia sa svetla = gravitácia.

Pokiaľ sa svetlo šíri vzhľadom na teleso, alebo telesá mimo gravitačného poľa, zaostávajú za svetlom, ako keby padali pod horizont udalostí čiernej diery = pohybový zákon šírenia sa　svetla.

Ak sveteľná vlna zotrváva uväznená na horizonte udalostí čiernej diery, telesá zostávajú za svetlom tak, že padajú pod horizont udalostí čiernej diery = gravitácia.

Z　toho vyplýva záver: Stačí vyrovnať energiu svetla, čo sa deje na horizonte udalostí čiernej diery a　následne gravitácia vyplýva z　pohybového zákonu šírenia sa　svetla.

Na základe tejto myšlienky môžeme budovať unitárnu hypotézu gravitácie a　šírenia sa svetla:

Teleso zaostáva za svetelnou vlnou, ktorá sa šíry v podobe guľovej vlnoplochy, ako keby padalo pod horizont udalostí čiernej diery. Jeho zotrvačnosť ho ťahá zo všetkých strán do stredu. Zotrvačnosť telesa je úmerná jeho hmotnosti, takže čím väčšiu má hmotnosť, tým väčšou silou na seba pôsobí. Čím ďalej od stredu telesa, tým viac sa energia, ktorou teleso zaostáva za svetlom rozkladá na obsah guľovej vlnoplochy, preto jeho gravitačné pôsobenie ubúda od stredu s druhou mocninou. Výsledný efekt je, že gravitačné pôsobenie dvoch telies je priamo úmerné ich hmotnosti a nepriamoúmerné druhej mocnine ich vzdialenosti.

Čím bližšie k　stredu telesa a　čím väčšiu má hmotnosť, tým viac energia telesa vyrovnáva energiu svetla. Následne hmota telesa v　tejto sústave viac zaostáva, pričom svetlo si zachováva vzhľadom na hmotu rovnakú rýchlosť, preto sa od stredu šíri pomalšie a　zároveň sa tu spomaľuje priebeh všetkých fyzikálnych procesov, teda dilatuje tu čas, čo sa prejavuje ako gravitácia.

Čaute chalani.
Ospravedlňujem sa, že reagujem až dnes. Posledný mesiac som bol veľmi vyťažený.
Navrhujem, aby sme nové komentáre pripájali vždy na koniec, aby sme hneď vedeli, čo je nové.   
 
Komentár Martin Makúch, 6 január, 2011 - 12:06
relatívnosť pohybu

Citujem: "To je prvý predpoklad mojej hypotézy. Je tu ... rozpor s teóriou relativity, poľa ktorej sústava pohybujúca sa rovnomerne priamočiaro, hoci aj rýchlosťou c, je ekvivalentná pokojovej sústave, t.j. je od nej nerozoznateľná, ..."

V prvom predpoklade sám tvrdíte, že pohybujúca sa sústava nie je ekvivalentná s pokojovou, preto tie moje závery. Ak sa fotón pohybuje voči mne rýchlosťou c, tak zároveň ja sa pohybujem voči nemu rýchlosťou c. Fotón vzhľadom na seba (a takisto ja) sa pohybuje rýchlosťou 0. Na koho z nás teda tá sila pôsobí?

Autor: Maťo navrhujem, aby sme si tykali, ak sa neurazíš.
Vzhľadom na hmotné teleso sa rýchlosťou c môže pohybovať iba objekt s nulovou pokojovou hmotnosťou, napr. fotón. Podľa mojej hypotézy pri tejto rýchlosti pôsobí na fotón relativistická zotrvačná sila ekvivalentná gravitačnej sile na horizonte udalostí čiernej diery. Fotón prekonáva túto silu svojou energiou a tak si udržuje vzhľadom na všetky telesa, bez ohľadu na ich vzájomný pohyb stálu rýchlosť c.
Môžeme uvažovať o tom, že ak sa fotón pohybuje vzhľadom na teleso rýchlosťou c, teleso sa pohybuje vzhľadom na fotón rýchlosťou c, ale je to zavádzajúca úvaha. Lepšie je pozerať sa na to tak, že teleso zotrváva v pokoji a fotón sa pohybuje vzhľadom naň rýchlosťou c, pričom pri tejto rýchlosti pôsobí naň zmienená relativistická zotrvačná sila. Je podstatný rozdiel medzi pohybom fotónu s nulovou pokojovou hmotnosťou a pohybom telesa. Kým fotón sa pohybuje vzhľadom na všetky telesa, bez ohľadu na ich vzájomný pohyb rýchlosťou c, podľa mojej hypotézy, teleso sa vzhľadom na iné teleso nemôže pohybovať rýchlosťou c bez dodávania energie, ktorou by sme ho udržali na horizonte udalostí čiernej diery (podľa ŠTR to v princípe nie je možné). Telesá sa vzhľadom na seba zotrvačne môžu pohybovať len rýchlosťou menšou ako c. Keby sme však hmotnú časticu dodávaním energie urýchlili na rýchlosť c a dodávaním energie ju pri rýchlosti c aj udržiavali, v sústave spojenej s ňou by pôsobila relativistická zotrvačná sila ekvivalentná gravitačnej sile na horizonte udalostí čiernej diery. Tým by sa táto sústava líšila od pokojovej sústavy, takže by sme veľmi ľahko rozoznali ktorý objekt sa pohybuje rýchlosťou c a ktorý zotrváva pokoji.  

Komentár robopol, 18 január, 2011 - 22:44
Správna?  No ja ani

Správna? Topánka v ústach.

Ja ti chcem len dobre, pokiaľ sám nie si presvedčený o pravde, a to musíš mat nepriestrelný argument, inak ťa nikto nebude brat vážne. Ver mi, aj keby si mal ten argument, tak zistíš, že to nie je len tak niekoho presvedčiť, aby sa vôbec pozrel na to čo si napísal.

Autor:  V  čom si myslím, že mám pravdu.

V článku Hypotéza zjednotenia skúmam, čo sa deje v sústave spojenej so sveteľnou vlnou, ako sa hmotná častica / teleso  správa v tejto sústave. Odhaliť vlastnosti sústavy spojenej so sveteľnou vlnou je možné, keď je sveteľná vlna uväznená na horizonte udalostí čiernej diery a zároveň to má význam aj pre vysvetlenie gravitácie. Sú dve situácie, v ktorých sa môže hmotná častica nachádzať. Z týchto situácií sú odvodené dva zákony ekvivalencie. Článok Hypotéza zjednotenia stojí na týchto dvoch zákonoch.

Prvou situáciou je, keď hmotnú časticu udržujeme dodávaním energie zarovno so sveteľnou vlnou na horizonte udalostí čiernej diery. Na hmotnú časticu tu pôsobí gravitačná sila. Keď odmyslíme čiernu dieru (viď môj myšlienkový experiment) situácia sa nezmení: hmotná častica naďalej zotrváva zarovno so sveteľnou vlnou, teraz sa však pohybuje rýchlosťou c v otvorenom priestore. Naďalej na ňu pôsobí rovnaká sila, ale pretože čiernej diery tu niet, nie je to gravitačná sila na horizonte udalostí čiernej diery, ale je to relativistická zotrvačná sila pôsobiaca na hmotnú časticu pri rýchlosti c. Na základe tejto situácie môžeme odvodiť prvý zákon ekvivalencie.

Prvý zákon ekvivalencie – ekvivalencia gravitačnej a relativistickej zotrvačnej sily.
Na objekt pohybujúci sa rýchlosťou c vzhľadom na zotrvačnú sústavu pôsobí v smere proti pohybu relativistická zotrvačná sila ekvivalentná gravitačnej sile na horizonte udalostí čiernej diery.

Prvý zákon ekvivalencie nám umožňuje pochopiť gravitačnú silu na horizonte udalostí čiernej diery ako relativistickú zotrvačnú silu pôsobiacu pri rýchlosti c.

Druhou situáciou je, keď hmotnej častici na horizonte udalostí čiernej diery nedodávame energiu. Hmotná častica vtedy padá pod horizont udalostí čiernej diery. Z hľadiska sústavy spojenej s časticou svetla, uväznenej na horizonte udalostí čiernej diery, by sa však hmotná častica správala rovnako, aj keby čiernej diery nebolo: naďalej by zostávala za sveteľnou vlnou, ako keby padala pod horizont udalostí čiernej diery. Z tejto situácie môžeme odvodiť druhý zákon ekvivalencie.

Druhý zákon ekvivalencie - ekvivalencia pohybového zákonu šírenia sa svetla a gravitácie horizontu udalostí čiernej diery.
Hmotná častica zaostáva za svetelnou vlnou, ako keby padala  pod horizont udalostí čiernej diery = pohybový zákon šírenia sa svetla = gravitácia horizontu udalostí čiernej diery.  

Druhý zákon ekvivalencie nám umožňuje pochopiť volný pád hmotnej častice pod horizont udalostí čiernej diery ako pohybový zákon sústavy ekvivalentnej sústave spojenej s časticou svetla.

Na základe týchto dvoch zákonov sa potom pokúšam objasniť gravitáciu čiernej diery, ako relativistický pohyb jej hmoty, ktorý je inverzný voči šíreniu sa svetla.
    

Je mi potešením s vami komunikovať. Píšte.

Dovolím si vysloviť jednoduchú hypotézu, že k sebauvedomeniu človeka viedlo umenie, ktoré začal vytvárať. Vytváranie a vnímanie umenia – to bol ten podvedomý intelektuálny tréning, ktorý predchádzal sebauvedomeniu človeka a k nemu a smeroval.
Počiatky umenia siahajú ďaleko našej minulosti:

Azda už Homo Erektus pred 1,6 milióna rokmi používal červenú hlinku na maľovanie po tele. Prvým dôkazom estetického cítenia našich predkov je nález z juhovýchodného Anglicka, datovaný okolo 200 000 rokov pred nami. Ide o pästný klin zhotovený z pazúrika, ktorý v sebe obsahuje skamenelinu morskej ježovky. Klin je okolo tejto skameneliny jemne opracovaný. V severnej Európe bola nájdená píšťala z kostí, schopná zahrať štyri odlišné tóny, datovaná do obdobia 82 000 – 43 000 rokmi. Atď. ([1], 107)

Schopnosťou vytvárať umenie sa človek začal podstatnejšie líšiť od zvierat. Myslím si že pri prvotnom umení išlo fascináciu bytím. Nakreslené zviera bola symbolom bytia, predstavovalo magické bytie. Píšťala fascinovala tým, že vyludzovala tón. Skamenená mušľa na pästnom kline bola ničím nezvyčajným, čo treba zdôrazniť. Prostredníctvom umenia si človek začal uvedomovať nezvyčajnosť niektorých vecí; dodnes nás umenie fascinuje tým, že niečo je. A myslím si, že od jaskynných malieb, ktoré fascinujú tým, že sú, k sebauvedomeniu človeka bol už iba malý krok.

Literatúra:
[1] Návrat k stromu života, Marek Orko Vácha, Spolok svätého Vojtecha – Vojtech spol. s.r.o., Trnava 2006

Dilatácia času, ktorú predpovedá špeciálna teória relativity má jeden nedostatok, ktorý demonštruje nasledujúci experiment: Na obežnú dráhu okolo Zeme umiestnime dve družice a dodáme im opačnú obežnú rýchlosť. V obidvoch družiciach sú veľmi presné hodiny. Družice sa vzhľadom na seba pohybujú zotrvačne určitou rýchlosťou. Z hľadiska Špeciálnej teórie relativity, by sa hodiny v jednej družici mali oneskorovať oproti hodinám v druhej družici a naopak, ale nie je možné zistiť, ktoré hodiny sa spomaľujú. Pokiaľ majú obidve družice vzhľadom na pozorovateľa na Zemi rovnakú rýchlosť, mali by mu vysielať rovnakú informáciu o čase - čas v obidvoch by mal plynúť rovnako!
Domnievam sa, že čas v zotrvačných sústavách by mal plynúť rovnako, čo vyplýva  z absolútnej rýchlosti svetla, to znamená z faktu, že svetlo sa vo všetkých zotrvačných sústavách, bez ohľadu na smer ich pohybu a rýchlosť, šíri konštantnou rýchlosťou c a rovnakú vzdialenosť prekoná za rovnaký čas. Objasníme si to na príklade:
Máme zotrvačnú sústavu so stredom v bode S a sústavu so stredom v bode S´, ktoré sa vzhľadom na seba pohybujú zotrvačne rýchlosťou 0,5 svetelného roka za rok v smere osi x. Za pokojovú považujeme sústavu so stredom v bode S. V tejto sústave je vyznačený bod A vzdialený od bodu  S jeden svetelný rok v smere pohybu sústavy so stredom v bode S´; je tu zrkadlo, ktoré odrazí svetlo späť do bodu S. Ďalej je tu vyznačený bod B vzdialený od bodu S jeden svetelný rok v opačnom smere, kde je tiež zrkadlo, ktoré odrazí svetlo späť. V sústave so stredom v bode S´ je vyznačený bod A´ so zrkadlom vzdialený od bodu S´ jeden svetelný rok v smere jej pohybu a bod B´ so zrkadlom vzdialený jeden svetelný rok v opačnom smere. V čase keď bod S´ míňal bod S, bol z bodu S vyslaný svetelný signál. Touto udalosťou sa začalo odpočítavanie času v obidvoch sústavách, je to čas t0 (čas t0 v pokojovej sústave = čas t0´ v pohybujúcej sa sústave =0). V pokojovej sústave dorazilo svetlo do bodu A a do bodu B v rovnakom čase - za jeden rok, odrazilo sa a vrátilo sa späť za ďalší rok. Touto udalosťou končí odpočítavanie času v obidvoch sústavách, je to čas t1. Čas t1 v pokojovej sústave = 2 roky (svetlo prekonalo vzdialenosť 2 svetelné roky).V čase t1 sa bod S´ vzdialil od bodu S  o vzdialenosť 2 krát 0,5 svetelného roka = 1 svetelný rok. Aký čas uplynul v pohybujúcej sa sústave?
Rýchlosť svetla je absolútna, a preto v rovnakom čase ako dorazilo svetlo do bodu S odrazené z bodov A a B, dorazilo do bodu S´ svetlo odrazené z bodov A´ a B´, teda uplynuli tu tiež dva roky (čas  t1 v pokojovej sústave = čas t1´ v pohybujúcej sa sústave = 2 roky). Je to práve ten čas, za ktorý sa bod S´ vzdialil od bodu S o hodnotu 1 svetelný roka, a naopak bod S sa o tú istú hodnotu vzdialil od bodu S´. Tvrdiť, že v pohybujúcej sa sústave sa čas spomaľuje absolútne, teda tento jav nie je invariantný a prejaví sa vo vnútri pohybujúcej sa sústavy, by znamenalo tvrdiť, že bod S´ sa vzdialil od bodu S o patričnú hodnotu z hľadiska plynutia času v pohybujúcej sa sústave za kratší čas, a teda že pozorovateľ v pohybujúcej sa sústave zaznamenal, že bod S´ má vzhľadom na bod S väčšiu rýchlosť (ak sa čas spomaľuje, rýchlosť sa zväčšuje), čo je nezmysel! Dilatácia času, ktorú predpovedá Špeciálna teória relativity, môže byť pri zotrvačnom pohybe len jav relatívny, teda invariantný a prejavuje sa z hľadiska pokojovej sústavy v pohybujúcej sa sústave a naopak. Ako však rozoznať v ktorej sústave sa čas spomaľuje (viď vyššie uvedený experiment), keď sa spomaľuje v jednej sústave oproti druhej a naopak? Riešením by bola moja hypotéza, podľa ktorej by čas v zotrvačných sústavách mal plynúť rovnako (čas t1 = čas t1´ = 2 roky).
Je pozoruhodné, že napriek tomu je predpoveď Špeciálnej teórie relativity, ohľadne dilatácie času, experimentálne potvrdená. Jednou z metód experimentálneho overenia dilatácie času je skúmanie závislosti doby života mezónov µ (elementárnych častíc) na ich energii. Pokusy ukázali, že doba života mezónov µ sa zvyšuje s rastom ich rýchlosti – energie – v súlade so zákonom dilatácie času ([1], 314) Ak tomu dobre rozumiem, podľa tohto experimentu by dilatácia času mala byť jav absolútny - život pohybujúcich sa mezónov µ by sa mal predĺžiť absolútne oproti životu mezónov µ v pokoji, teda tento jav by nemal byť invariantný. Domnievam sa však, že tento experiment odhaľuje hlbšiu zákonitosť, a to závislosť dilatácie času od energie častíc: čím vyššia energia, tým väčšia je dilatácia času. K rovnakému javu dochádza pri gravitácii, kde je dilatácia času závislá od – energie – hmotnosti telesa: čím väčšia hmotnosť, tým väčšia energia, a tým väčšia dilatácia času. Z hľadiska mojej hypotézy tento experiment odkrýva analógiu pohybových zákonov elementárnych častíc a gravitácie. Túto analógiu  by som rád podrobnejšie objasnil. Keď ponoríme hmotnú časticu do gravitačného pola, gravitácia odoberá svetlu energiu, takže v sústave spojenej s touto časticou bude mať svetlo menej energie, ako mimo gravitačného pola. Rozdiel energie sa prejaví dilatáciou času v sústave ponorenej do gravitačného pola, oproti sústave mimo gravitačného pola. Analogicky tomu vyššia energia urýchlenej hmotnej častice (mezónu µ) pohybujúcej sa rýchlosťou blízkou c odčerpáva svetlu energiu, čo sa opäť prejaví dilatáciou času v sústave spojenej s urýchlenou časticou oproti pokojovej sústave. Preto si myslím, že tieto sústavy - sústava ponorená v gravitačnom poli a sústava spojená s urýchleným mezónom µ - by mali byť ekvivalentné. K absolútnej dilatácii času zaznamenanej pri pokuse by potom malo dochádzať z toho dôvodu, že pohyb urýchlených mezónov µ nie je zotrvačný a sústava spojená s nimi nie je ekvivalentná pokojovej sústave.

Dovolím si teda sformulovať krátke zhrnutie mojej hypotézy:

• Čas v zotrvačných sústavách by mal plynúť rovnako.

• K absolútnej dilatácii času zaznamenanej pri pokuse s mezónmi µ by malo dochádzať z toho dôvodu, že pohyb urýchlených mezónov µ nie je zotrvačný a sústava spojená s nimi nie je ekvivalentná pokojovej sústave.

• Sústava spojená s urýchlenými mezónmi µ by mala byť ekvivalentná sústave ponorenej v gravitačnom poli. Týmto spôsobom by sme zjednotili energiu urýchlených častíc a gravitáciu.  

Literatúra:
[1] PŘEHLED FYZIKY,  SNTL – NAKLDATELSTVÍ TECHNICKÉ LITERATURY, PRAHA 1970

• Prekonať vzdialenosť (pohyb) si vyžaduje energiu.

• Pohyb uberá svetlu energiu, čo sa prejaví dilatáciou času v pohybujúcej sa sústave oproti pokojovej sústave.

• Analogicky tomu gravitácia uberá svetlu energiu, čo sa prejaví dilatáciou času v sústave ponorenej do gravitačného pola oproti sústave mimo gravitačného pola.

• Preto sa domnievam, že by mal platiť princíp ekvivalencie medzi energiou pohybujúcej sa sústavy a gravitáciou – pohybujúca sa sústava by mala byť ekvivalentná sústave ponorenej do gravitačného pola. Tým by sme zjednotili energiu pohybujúcej sa sústavy a gravitáciu.

Na začiatok si dovolím načrtnúť jednu zredukovanú hypotézu zjednotenia:

1. Prekonať vzdialenosť (pohyb) si vyžaduje energiu.

2. Pohyb testovacej častice uberá svetlu energiu, čo sa prejaví dilatáciou času v pohybujúcej sa sústave oproti pokojovej sústave.

3. Analogicky tomu gravitácia telesa uberá svetlu energiu, čo sa prejaví dilatáciou času v sústave ponorenej do gravitačného poľa oproti sústave mimo gravitačného poľa.

4. Preto sa domnievam sa, že by mal platiť princíp ekvivalencie medzi energiou pohybujúcej sa sústavy a gravitáciou - pohybujúca sa sústava by z hľadiska pokojovej sústavy mala byť ekvivalentná sústave ponorenej do gravitačného poľa a invariantne (t.j. obrátene, je jedno ktorú sústavu považujeme za pokojovú). Tým by sme zjednotili energiu pohybujúcej sa sústavy a gravitáciu.

Ivesov pokus. Experimentálnym potvrdením dilatácie času je Ivesov pokus. Ives porovnával svetlo vysielané pohybujúcimi sa vodíkovými atómami so svetlom vysielaným so zdroja v pokoji. Zistil, že vlnová dĺžka svetla vysielaného pohybujúcimi atómami sa oproti svetlu vysielanému zo zdroja v pokoji predlžuje (relativistický Dopplerov jav). Bola získaná uspokojivá zhoda experimentálnych výsledkov s teoretickými. ([1], 314)

Výsledok tohto experimentu sa dá vysvetliť v rámci mojej hypotézy:

Medzi pohybujúcou sa sústavou a pokojovou sústavou je rozdiel energie. Tento rozdiel energie sa prejavuje ako pseudogravitačné pole. Prechod medzi pohybujúcou sa sústavou a pokojovou je potom prechodom cez pseudogravitačné pole. Svetlo vyžiarené z pohybujúcich sa atómov, pri prechode do pokojovej sústavy sa správa tak, akoby prechádzalo gravitačným polom, v dôsledku čoho sa jeho vlnová dĺžka predžuje v súlade s predpoveďou špeciálnej teórie relativity.

Dilatácia času, ktorú predpovedá špeciálna teória relativity má jeden nedostatok, ktorý demonštruje nasledujúci experiment s družicami:

Na obežnú dráhu okolo Zeme umiestnime dve družice a dodáme im opačnú obežnú rýchlosť. V obidvoch družiciach sú veľmi presné hodiny. Družice sa vzhľadom na seba pohybujú zotrvačne určitou rýchlosťou. Z hľadiska špeciálnej teórie relativity, by sa hodiny v jednej družici mali oneskorovať oproti hodinám v druhej družici a naopak, ale nie je možné zistiť, ktoré hodiny sa spomaľujú. Pokiaľ majú obidve družice vzhľadom na pozorovateľa na Zemi rovnakú rýchlosť, mali by mu vysielať rovnakú informáciu o čase - čas v obidvoch by mal plynúť rovnako!

Poznámka: Paradox dilatácie času, ktorý tu spomínam sa rieši tak, že sa porovnávajú jedny hodiny s dvomi1. Myslím si, že tým sa tento paradox neodstráni. Môžeme porovnávať čas v dvoch a dvoch vzájomne sa pohybujúcich družiciach, alebo jednej družice s dvomi. Výsledok bude ten istý: všetky hodiny budú pozorovateľovi na Zemi vysielať rovnakú informáciu o čase.

Domnievam sa, že čas v zotrvačných sústavách by mal plynúť rovnako, čo vyplýva z absolútnej rýchlosti svetla, to znamená z faktu, že svetlo sa vo všetkých zotrvačných sústavách, bez ohľadu na smer ich pohybu a rýchlosť, šíri konštantnou rýchlosťou c a rovnakú vzdialenosť prekoná za rovnaký čas. Objasníme si to na príklade:

Máme zotrvačnú sústavu so stredom v bode S a sústavu so stredom v bode S´, ktoré sa vzhľadom na seba pohybujú zotrvačne rýchlosťou 0,5 svetelného roka za rok v smere osi x. Za pokojovú považujeme sústavu so stredom v bode S. V tejto sústave je vyznačený bod A vzdialený od bodu S jeden svetelný rok v smere pohybu sústavy so stredom v bode S´; je tu zrkadlo, ktoré odrazí svetlo späť do bodu S. Ďalej je tu vyznačený bod B vzdialený od bodu S jeden svetelný rok v opačnom smere, kde je tiež zrkadlo, ktoré odrazí svetlo späť. V sústave so stredom v bode S´ je vyznačený bod A´ so zrkadlom vzdialený od bodu S´ jeden svetelný rok v smere jej pohybu a bod B´ so zrkadlom vzdialený jeden svetelný rok v opačnom smere. V čase keď bod S´ míňal bod S, bol z bodu S vyslaný svetelný signál. Touto udalosťou sa začalo odpočítavanie času v obidvoch sústavách, je to čas t0 (čas t0 v pokojovej sústave = čas t0´ v pohybujúcej sa sústave =0). V pokojovej sústave dorazilo svetlo do bodu A a do bodu B v rovnakom čase - za jeden rok, odrazilo sa a vrátilo sa späť za ďalší rok. Touto udalosťou končí odpočítavanie času v obidvoch sústavách, je to čas t1. Čas t1 v pokojovej sústave = 2 roky (svetlo prekonalo vzdialenosť 2 svetelné roky).V čase t1 sa bod S´ vzdialil od bodu S o vzdialenosť 2 krát 0,5 svetelného roka = 1 svetelný rok. Aký čas uplynul v pohybujúcej sa sústave?

Rýchlosť svetla je absolútna, a preto v rovnakom čase ako dorazilo svetlo do bodu S odrazené z bodov A a B, dorazilo do bodu S´ svetlo odrazené z bodov A´ a B´, teda uplynuli tu tiež dva roky - čas t1 v pokojovej sústave = čas t1´ v pohybujúcej sa sústave = 2 roky. Je to práve ten čas, za ktorý sa bod S´ vzdialil od bodu S o hodnotu 1 svetelný rok, a naopak bod S sa o tú istú hodnotu vzdialil od bodu S´. Tvrdiť, že v pohybujúcej sa sústave sa čas spomaľuje absolútne, teda tento jav nie je invariantný a prejaví sa vo vnútri pohybujúcej sa sústavy, by znamenalo tvrdiť, že bod S´ sa vzdialil od bodu S o patričnú hodnotu z hľadiska plynutia času v pohybujúcej sa sústave za kratší čas, a teda že pozorovateľ v pohybujúcej sa sústave zaznamenal, že bod S´ má vzhľadom na bod S väčšiu rýchlosť (ak sa čas spomaľuje, rýchlosť sa zväčšuje), čo je nezmysel! Dilatácia času, ktorú predpovedá špeciálna teória relativity, môže byť pri zotrvačnom pohybe len jav relatívny, teda invariantný a prejavuje sa z hľadiska pokojovej sústavy v pohybujúcej sa sústave a naopak. Ako však rozoznať v ktorej sústave sa čas spomaľuje (viď experiment s družicami), keď sa spomaľuje v jednej sústave oproti druhej a naopak? Riešením by bola moja hypotéza, podľa ktorej by čas v zotrvačných sústavách mal plynúť rovnako.

Ako ale vyriešiť hlavolam: Ako je možné, že v tom istom čase, keď do bodu S dorazilo svetlo odrazené z bodov A a B, dorazilo do bodu S´ svetlo odrazené z bodov A´ a B´, keď bod S´ sa vtedy nachádza vzdialený od bodu S 1 svetelný rok?

Nech sa bod S´ pohybuje vzhľadom na bod S smerom doprava k bodu A. Najskôr budeme skúmať, ako sa svetlo šíri smerom vľavo, teda k bodu B a B´.

Z hľadiska pokojovej sústavy spojenej s bodom S sa svetlo šíri smerom k bodu B´, ktorý mu ide oproti tak, akoby naň v pohybujúcej sa sústave v smere proti jeho šíreniu pôsobilo gravitačne, resp. pôsobí naň pseudogravitačné pole, ktoré mu uberá energiu. Strata energie sa prejaví spomalením jeho šírenia, ale zároveň sa tu spomaľuje priebeh všetkých fyzikálnych procesov, teda dilatuje tu čas. V dôsledku tohto pseudogravitačného pôsobenia svetlo dorazí do bodu B´, ktorý mu ide oproti, v rovnakom čase, ako do bodu B - za jeden rok.

V opačnom smere, keď sa vracia svetlo odrazené z bodov B a B´ do bodu S a S´, z hľadiska pohybujúcej sa sústavy bod S ide svetlu oproti, takže dochádza k tomu istému efektu, len opačne: z hľadiska pohybujúcej sa sústavy svetlo prekonáva v pokojovej sústave pseudogravitačné pole, ktoré mu uberá energiu, a tak v tom istom čase, za ďalší rok, dorazí do bodu S, ktorý mu ide oproti, aj do bodu S´, pričom bod S´ je v tom čase vzdialený od bodu S o hodnotu 1 svetelný rok.

V druhom smere, teda keď sa svetlo šíri smerom vpravo dochádza k rovnakému efektu, len obrátene. Tak je možné, že v tom istom čase - za dva roky - , keď dorazí do bodu S svetlo odrazene z bodov A a B, dorazí do bodu S´ svetlo odrazené z bodov A´ a B´, pričom bod S je vtedy vzdialený od bodu S´ 1 svetelný rok. Čas t1 v pokojovej sústave = čas t1´v pohybujúcej sa sústave = 2 roky.

Ivesov pokus, ktorý spomínam vyššie, je v súlade s hypotézou, že čas v zotrvačných sústavách, by mal plynúť rovnako, len pri prechode medzi zotrvačnými sústavami, by malo dochádzať k dilatácii času, čo je spôsobené rozdielom energie medzi týmito sústavami, prejavujúcim sa, ako pôsobenie pseudogravitačného poľa. Relatívnu dilatáciu času potom spôsobuje prechod cez pseudogravitačné pole.

Ťažšie je vysvetliť ďalší experiment: Jednou z metód experimentálneho overenia dilatácie času je skúmanie závislosti doby života mezónov µ (elementárnych častíc) na ich energii. Pokusy ukázali, že doba života mezónov µ sa zvyšuje s rastom ich rýchlosti – energie – v súlade so zákonom dilatácie času ([1], 314)

Sú dve možnosti:

1. Dlhšiu životnosť pohybujúcich sa mezonov µ zapríčiňuje rozdiel energie medzi zotrvačnými sústavami, čo sa prejavuje pôsobením pseudogravitačného poľa medzi nimi (nie však vo vnútri niektorej z nich). V tomto prípade je dlhšia životnosť pohybujúcich sa mezónov µ oproti mezónom µ v pokoji relatívna, teda invariantná – životnosť pohybujúcich sa mezónov µ sa predlžuje oproti životu mezónov µ v pokoji a naopak.

2. Je však možné, že sa život pohybujúcich mezónov µ predlžuje oproti mezónom µ v pokoji absolútne. V tomto prípade to možno vysvetliť tým, že pohyb urýchlených mezónov µ nie je zotrvačný (je vyvolaný pôsobením energie) a sústava spojená s nimi nie je ekvivalentná pokojovej sústave. Potom, ale možno rozoznať, ktorá sústava sa pohybuje a ktorá zotrváva v pokoji – pseudogravitačné pole totiž pôsobí vo vnútri pohybujúcej sa sústavy a zapríčiňuje tu absolútne spomalenie času.

Zhrnutie. Rozdiel energie medzi vzájomne sa pohybujúcimi zotrvačnými sústavami, by sa mal prejaviť, ako pseudogravitačné pole pôsobiace medzi nimi, zapríčiňujúce medzi nimi relatívnu dilatáciu času - relatívnu dilatáciu času medzi zotrvačnými sústavami spôsobuje prechod cez pseudogravitačné pole. Čas v zotrvačných sústavách, by však mal plynúť rovnako.

Tým, že by sme vysvetlili rozdiel energie medzi pokojovou a pohybujúcou sa sústavou, ako pseudogravitáciu, urobili by sme krok k zjednoteniu gravitácie a energie pohybujúcej sa sústavy.

Poznámky:

1Čo znamená porovnávať jedny hodiny s dvomi? Družica sa pohybuje z miesta A do miesta B. Porovnávajú sa hodiny v družici s hodinami v mieste A a mieste B.

Literatúra:

[1] PŘEHLED FYZIKY, SNTL – NAKLDATELSTVÍ TECHNICKÉ LITERATURY, PRAHA 1970

1. Entropia sa chápe ako proces vedúci k väčšej neusporiadanosti. Napríklad v skúmavke máme uzatvorený plyn. Tento stav sa definuje ako určitá usporiadanosť. Keď skúmavku otvoríme molekuly plynu uniknú a snažia sa rovnomerne vyplniť cely priestor, povedzme miestnosť. Tento stav sa definuje ako nárast neusporiadanosti. Ja osobne by som entropiu chápal skôr ako proces vedúci k väčšej usporiadanosti a tou je homogénnosť vesmíru. Iné fyzikálne zákony, napr. gravitácia, potom narúšajú túto homogénnosť, a tak vznikajú lokálne nehomogénnosti - hviezdy a galaxie.

2. Expanzia vesmíru a gravitácia

Zdá sa že vesmír utvárajú dve opačné energie: expanzívna a gravitačná. Pozoruhodné je, že obidve pribúdajú s druhou mocninou:

•  S približovaním sa k telesu jeho gravitácia rastie s druhou mocninou.
• So vzdialenosťou od pozorovateľa expanzia hmoty rastie s druhou mocninou – vzdialenejšie galaxie sa od nás rýchlejšie vzďaľujú.

 Zamyslime sa, či tieto javy nemajú spoločnú podstatu:

Možno je vesmír  „rovnovážny“ a jeho expanzia i gravitácia vyplýva z vlastností priestoru. Čím väčšia vzdialenosť, tým viac sa priestorová jednotka predlžuje, čo vytvára expanziu, pričom obrátene je to gravitácia.

•  S rastúcou vzdialenosťou sa priestor naťahuje, čím vniká odpudivá sila – expanzia.
• S približovaním sa k cieľu sa priestor skracuje, čím vzniká príťažlivá sila – gravitácia.

Má to jednu chybu: rýchlosť expanzie hmoty závisí len od vzdialenosti, zatiaľ čo gravitácia je priamoúmerná aj od hmotnosti telesa.

Testovaľná predpoveď: Predpokladaná expanzia priestoru by sa mala prejaviť pri zotrvačnom pohybe telesa: ak telesu udáme určitú rýchlosť, ktorou sa bude od nás vzďaľovať, jeho rýchlosť by mala so vzdialenosťou rásť s druhou mocninou.

3. Entropia, expanzia vesmíru a gravitácia

Expanzia vesmíru možno vyplýva z princípu entropie. Entropiu som vyššie vysvetľoval na príklade skúmavky, v ktorej je uzavretý plyn. Veľký tresk je moment, keď sme otvorili skúmavku. Opačným princípom k entropii - inverzným javom - je gravitácia.

4. Vesmír ako živý organizmus

Vesmír sa možno vyvíja, tak ako živí organizmus. V tomto prípade expanzia vesmíru jeho život neohrozí (tepelná smrť – úplné rozptýlenie a vychladnutie vesmíru), pretože vesmír expanduje tak, ako je pre jeho život vyhovujúce.

Vojtěch Ullmann: Oceňuji velké intelektuální úsilí, které jste do své koncepce vložil. Ze

svého fyzikálního hlediska však musím zdvořile upozornit, že již základní

východisko této koncepce je založeno na určitém nedorozumění, či omylu v

interpretaci. Do kinematických vztahů se již na počátku zaplétá energie a ta

se dává do souvislosti s gravitací, pro což není důvod. Jediný

experimentálně ověřený princip ekvivalence je kinematická ekvivalence

setrvačnosti a gravitace: "Pohyb těles v gravitačním poli je lokálně

ekvivalentní pohybu v neinerciální vztaľné soustavě bez gravitace". V

(lokálně) inerciální soustavě STR (či Newtonovské mechaniky) se gravitace

neuplatňuje. A podobnost s horizontem černé díry je opět jen náhodná a

zdánlivá, v uváděných jevech nemá místo. Ale máte samozřejmě právo na svůj

vlastní nezávislý názor; je od Vás seriózní, že reflektujete i jiné a

kritické názory.

Autor: Jedna otázka:

Máme sústavu spojenú so sveteľnou vlnou, pohybujúcu sa rýchlosťou c. Pôsobí vo vnútri tejto sústavy relativistická zotrvačná sila ekvivalentná gravitačnej sile na horizonte udalostí čiernej diery, alebo nie a pozorovateľ sa v tejto sústave nachádza v stave bez tiaže. Ja si stále myslím, že tá sila tam pôsobí.

Vojtěch Ullmann: Na jasnou otázku jasná odpověď:

V této soustavě bude pro pozorovatele "stav beztíže". Je to samozřejmě jen neproveditelný myšlenkový pokus, ale můžeme se k němu dostat v limitě postupně rychlejších a rychlejších inerciálních soustav, kde bude stále stav beztíže.

To ale neznamená, že se nemůžete teoreticky zabývat i "alternativními" scénáři a vyvozovat z toho příp. testovatelné závěry...

Autor: Ja si myslím, že sa nemám kde mýliť. Teóriu relativity možno pochopiť na príklade, ktorý uvádzam v časti Relativistické javy z hľadiska mojej hypotézy:

Máme sveteľnú vlnu uväznenú na horizonte udalostí čiernej diery a budeme skúmať ako sa správa k dvom telesám padajúcim do čiernej diery pohybujúcim sa vzhľadom na seba v smere pádu. Pre zjednodušenie budeme uvažovať o homogénnom gravitačnom poli, teda keď gravitácia s pádom telies pod horizont udalostí nerastie. Teleso A považujeme za pokojové, teleso B sa pohybuje vzhľadom na teleso A v smere proti pádu. Nato, aby sa teleso B pohybovalo vzhľadom na teleso A rýchlosťou c, museli by sme ho udržiavať na horizonte udalostí čiernej diery, zarovno s tu uväznenou svetelnou vlnou, čo nie je možné bez dodávania energie! Keby sme ho tam udržiavali, vo vnútri sústavy spojenej s ním by pôsobila gravitačná sila na horizonte čiernej diery, alias relativistická zotrvačná sila pôsobiaca pri rýchlosti c. Z toho je odvodený môj princípe ekvivalencie.

Na začiatok si dovolím načrtnúť jednu zredukovanú hypotézu zjednotenia:

• Prekonať vzdialenosť (pohyb) si vyžaduje energiu.

• Pohyb testovacej častice uberá svetlu energiu, čo sa prejaví dilatáciou času v pohybujúcej sa sústave oproti pokojovej sústave.

• Analogicky tomu gravitácia telesa uberá svetlu energiu, čo sa prejaví dilatáciou času v sústave ponorenej do gravitačného poľa oproti sústave mimo gravitačného poľa.

• Preto sa domnievam sa, že by mal platiť princíp ekvivalencie medzi energiou pohybujúcej sa sústavy a gravitáciou.  

Dilatácia času, ktorú predpovedá špeciálna teória relativity vyúsťuje do paradoxu, ktorý demonštruje nasledujúci experiment s družicami:
Na obežnú dráhu okolo Zeme umiestnime dve družice a dodáme im opačnú obežnú rýchlosť. V obidvoch družiciach sú veľmi presné hodiny. Družice sa vzhľadom na seba pohybujú zotrvačne určitou rýchlosťou. Z hľadiska špeciálnej teórie relativity, by sa hodiny v jednej družici mali oneskorovať oproti hodinám v druhej družici a naopak, ale nie je možné zistiť, ktoré hodiny sa spomaľujú. Pokiaľ majú obidve družice vzhľadom na pozorovateľa na Zemi rovnakú rýchlosť, mali by mu vysielať rovnakú informáciu o čase - čas v obidvoch by mal plynúť rovnako!
Tento paradox dilatácie času sa rieši tak, že sa porovnávajú jedny hodiny s dvomi. Myslí sa tým, že máme hodiny v bode A a v bode B, ktoré sú od seba vzdialené o určitú hodnotu  a hodiny v bode S, ktorý sa pohybuje z bodu A do bodu B. Hodiny v bode S, ktoré si cestovateľ vezie so sebou, budú ukazovať viac času ako hodiny v bode B – hodiny v bode B sa spomaľujú.
Rád by som tento paradox vysvetlil v rámci mojej hypotézy:
Pokiaľ sú bod A a bod B, ktoré sú od seba vzdialené vzhľadom na seba nehybné, nie je medzi nimi rozdiel energie, takže čas v nich by mal plynúť rovnako. Jediný spôsob, ako sa o tom presvedčiť je prejsť vzdialenosť medzi bodom A bodom B. To si však  vyžaduje pohyb. Pohyb uberá svetlu energiu. Rozdiel energie medzi pohybujúcou sa a pokojovou sústavou sa prejaví  dilatáciou času v pohybujúcej sa sústave, takže keď pozorovateľ prejde z bodu A do bodu B, zistí, že sa hodiny v bode B oproti jeho hodinám spomaľujú.
Rozdiel energie medzi zotrvačnými sústavami, by sa podľa mojej hypotézy mal prejaviť, ako pseudogravitačné pole pôsobiace medzi nimi: svetlo v pohybujúcej sa sústave, by sa z hľadiska pokojovej sústavy malo šíriť tak, ako by naň v smere proti pohybu sústavy pôsobilo gravitačné pole. Sústava pohybujúca sa rýchlosťou c vzhľadom na zotrvačnú sústavu, by mala byť ekvivalentná sústave zotrvávajúcej na horizonte udalostí čiernej diery; touto problematikou som sa zaoberal v článku Hypotéza zjednotenia.
Tým, že by sme vysvetlili rozdiel energie medzi pokojovou a pohybujúcou sa sústavou, ako pseudogravitáciu, urobili by sme krok k zjednoteniu gravitácie a energie pohybujúcej sa sústavy.
Pokiaľ je vzájomný pohyb sústav zotrvačný, rozdiel energie medzi nimi sa prejaví relatívnou, teda invariantnou dilatáciou času. Tú možno vysvetliť tak, že svetlo prechádza cez pseudogravitačné pole pôsobiace medzi týmito sústavami, nie však vo vnútri niektorej z nich.
Ak pohyb sústavy nie je zotrvačný, rozdiel energie sa prejaví absolútnou dilatáciou času v pohybujúcej sa sústave oproti pokojovej a pseudogravitácia potom pôsobí vo vnútri pohybujúcej sa sústavy. Týmto spôsobom možno aj zotrvačné sily vysvetliť ako pseudogravitáciu.

V článku Hypotéza zjednotenia II. som načrtol riešenie problému dilatácie času. Týmto problémom by som sa rád teraz podrobnejšie zaoberal.
Máme zotrvačnú (vzťažnú) sústavu vyznačenú dvomi vzhľadom na seba nehybnými bodmi A a B vzdialenými od seba určitú vzdialenosť a bod S, ktorý sa pohybuje z bodu A do bodu B. Pozorovateľ sa nachádza v bode S. Pohyb sústavy vyznačenej bodmi A a B uberá svetlu energiu. Rozdiel energie medzi pohybujúcou sa a pokojovou sústavou sa prejaví dilatáciou času v pohybujúcej sa sústave, takže keď pozorovateľ prejde z bodu A do bodu B, zistí, že sa hodiny v bode B oproti jeho hodinám spomaľujú.
Teraz si predstavme, že bod S je svetelná vlna. Pohyb sústavy vyznačenej bodmi A a B vyrovnáva energiu svetla, takže z hľadiska pozorovateľa v bode S sa plynutie času medzi bodmi A a B zastavuje – svetlo dorazí do bodu B v rovnakom čase ako vyrazilo z bodu A (hodiny v bode B ukazujú rovnaký čas ako hodiny v bode A). Z hľadiska pozorovateľa v bode S sa teda sveteľná vlna nachádza v tom istom čase na dvoch miestach -  v  bode A aj v bode B -, ktoré sú od seba v pohybujúcej sa sústave vzdialene určitú vzdialenosť. Aby sveteľná vlna ostala identická sama so sebou, musí vzdialenosť medzi bodmi A a B z hľadiska pozorovateľa v bode S kontrahovať do bodu.  
Na tomto hraničnom príklade chcem objasniť zákonitosť dilatácie času a kontrakcie dĺžky. Čím väčšia je rýchlosť pohybujúcej sa sústavy, tým viac sa spomaľujú hodiny v bode B, oproti hodinám, ktoré si nesie pozorovateľ so sebou a zároveň, z jeho pohľadu, viac kontrahuje vzdialenosť medzi bodmi A a B. Situácia je rovnaká invariantne - keď obrátime sústavy.
Podľa špeciálnej teórie relativity rýchlosť svetla je limitná, takže pri nej dochádza k nekonečnej dilatácii času a kontrakcii dĺžky. Z hľadiska špeciálnej teórie relativity väčšia rýchlosť nie je možná, pretože čas v pohybujúcej sa sústave by sa z hľadiska pokojovej sústavy vracal späť a priestor by kontrahoval pod úroveň bodu.
A predsa existuje fyzikálny objekt, ktorý má viac energie, ako má svetelná vlna – je to čierna diera, ktorá pod horizontom udalostí1 sveteľnú vlnu pohltí. Pod horizontom udalostí je teda plynutie času ešte pomalšie (energia ešte väčšia) ako na horizonte udalostí, resp. pri rýchlosti c. Keďže je možná väčšia dilatácia času, ako pri rýchlosti c, rýchlosť c nemôže byť limitná!  

Poznámky:
1 Horizont udalostí je vrstva gravitačného pola čiernej diery, kde gravitácia vyrovnáva energiu svetla, takže svetlo nemôže uniknúť, ale ani nepadá do čiernej diery.