Len sa im bližšie prizrite: sú zákerní, škaredí, robia si navzájom zle, trápia zvieratá a nenávidia deti. Napriek tomu sa ich príhodám budete smiať od začiatku až do konca nielen vy, deti, ale aj vaši rodičia, vaši súrodenci i vaši starí rodičia, ktorí sú - o tom nepochybujeme - celkom iní. A ako to s Hastrošovcami nakoniec dopadne? Tak ako v každej rozprávke.

Ilustroval Quentin Blake.
Z anglického originálu The Twits, vydaného nakladateľstvom Penguin Books Ltd. v Londýne v roku 1982, preložila Eva Preložníkova.

Recenzia knihy – pozri rubriku Napísali o nás

Knihy, ktoré majú rovnako radi deti, aj ich rodičia

Zarastené tváre (ukážka z knihy)
Len sa pozrite deti, koľko mužov s bradami a fúzmi dnes vidno všade naokolo. Keď si muž nechá zarásť tvár, nemožno vedieť, ako naozaj vyzerá. Azda práve preto to robí. Bol by radšej, keby ste to nevedeli. A tie starosti s umývaním! Keď si muž s bradou umýva tvár, musí to byť taká fuška, ako keď si my umývame hlavu. Chcel by som teda vedieť toto: Ako často si bradáči a fúzači umývajú tvár? Raz za týždeň? V nedeľu večer, tak ako my? Šampónujú si ju? Používajú sušič? Používajú vlasový tonik, aby im tvár neplešivela? Chodievajú k holičovi, aby si dali chlpatú tvár ostrihať a upraviť, alebo si to robia sami doma nožnicami na nechty v kúpeľni pred zrkadlom? Neviem. A čo vy? Keď najbližšie zazriete muža s bradou či fúzmi (a bude to asi hneď, ako vyjdete na ulicu), možno si ho pozornejšie prezriete a začnete i vy rozmýšľať o týchto veciach.

Dedo Hastroš
Aj dedo Hastroš bol jedným z tých veľmi zarastených mužov. Celú tvár, okrem čela, očí a nosa, mal pokrytú hustými chlpmi. Vyrastali mu v neposlušných chumáčoch dokonca aj z nosných dierok a uší. Dedo Hastroš si myslel, že taký chlpatý a zarastený vyzerá úžasne múdro a dôstojne. Nebol však veru ani múdry ani dôstojný. Dedo Hastroš bol hastroš. Bol to rodený hastroš. A teraz, v šesťdesiatke, ešte väčší ako kedykoľvek predtým. Chlpy na tvári deda Hastroša nerástli hladko, poslušne a pravidelne ako na tvárach väčšiny mužov. Rástli v ostrých chumáčoch a vystrkovali sa rovno von ako na kefe. A ako často si dedo Hastroš umýval svoju chlpatú, naježenú tvár? Odpoveď je – NIKDY. Ani len v nedeľu. Neumýval si ju roky.

Babka Hastrošová
Babka Hastrošová na tom nebola o nič lepšie ako jej muž. Ona pravdaže nemala fúzy ani bradu. A to je škoda, že nemala. Zakryli by aspoň čosi z tej príšernej ohyzdnosti, ktorou strašila okolie. Len sa na ňu pozrite. Videli ste už niekedy väčšiu špatu? Asi ťažko. Zvláštne je, že Hastroška nebola odjakživa škaredá. Keď bola mladá, mala celkom peknú tvár. Rokmi, ako starla, škaredosti pribúdalo. Prečo sa tak stalo? Poviem vám, prečo. Ak má človek škaredé myšlienky, začne to byť vidno na tvári. A ak má človek škaredé myšlienky každý deň, každý týždeň, každý mesiac, každý rok, tvár má stále škaredšiu a škaredšiu, až na ňu napokon ťažko hľadieť. Človek, ktorý má iba samé pekné myšlienky, nemôže byť nikdy škaredý. Môžete mať ohnutý nos, ústa nakrivo, dvojitú bradu a vyčnievajúce zuby, ak máte pekné myšlienky, budú vám vyžarovať z tváre ako slnečné lúče a vždy budete vyzerať pekne. Nič nevyžarovalo z tváre babky Hastrošovej. V pravej ruke mávala vždy palicu. Hovorievala ľuďom, že sa jej zle chodí, pretože jej na chodidle ľavej nohy vyrastajú hrče. Pravou príčinou však bolo to, že palicou mohla udierať všetko čo jej prišlo do cesty – psov, mačky i malé deti. A potom to sklené oko. Babka Hastrošová mala sklené oko, ktoré sa vždy pozeralo inde ako to živé.

ROALD DAHL (1916-1990), známy britský autor hrôzostrašných poviedok pre dospelých, majster strachu a čierneho humoru, je zároveň jedným z najúspešnejších autorov detských kníh 20. storočia. Deťom od 7 do 12 rokov venoval viac než 20 kníh, prevažne detských bestsellerov, ktoré čítajú deti na celom svete. Nájdeme medzi nimi zbierky humorných básničiek, autobiografické prózy, príbehy zo života detí. Mnohé Dahlove rozprávky boli zdramatizované a sfilmované.

QUENTIN BLAKE (1932), jeden z najuznávanejších britských ilustrátorov, tvorca komiksov, dlhoročný prispievateľ do časopisov Punch, Spectator a mnohých iných, začal ilustrovať knihy pre deti začiatkom 60. rokov. Ilustroval knihy Roalda Dahla a mnohých iných prominentných britských tvorcov detských kníh. Spolupráca s Roaldom Dahlom bola významným obdobím jeho súkromného i profesionálneho života. Ide o mimoriadne vzácny prípad súladu dvoch autorských poetík. Blake napísal a ilustroval aj vlastné knihy pre deti. V roku 1988 dostal cenu OBE.