Sfilmované, s Johnnym Deppom v úlohe pána Wonku.

Neuveriteľné príhody chudobného chlapca v továrni na čokoládu. Pán Wonka je tým najúžasnejším výrobcom čokolády, akého kedy svet videl. Vie vyrobiť všetko, čo chce: cukrovú penu s chuťou fialiek, lentilky, ktoré menia farbu každých 10 sekúnd, žuvačku ktorá nikdy nestratí chuť, čokoládovú zmrzlinu, ktorá zostane celé hodiny zmrazená a nemusí byť v chladničke, oblizovacie tapety do detských izieb, horúcu zmrzlinu na chladné dni....a tisíce iných dobrôt od výmyslu sveta. Spolu s ním navštívia továreň aj štyri príšerné deti. Prečítajte si, čo sa tam stane jednému z nich:

Augustínov výlet (ukážka z knihy)

Keď sa pán Wonka otočil a zbadal, čo Augustín robí, zvolal: „Ach, to nie! Prosím, Augustín, prosím, nerob to. Mojej čokolády sa ľudské ruky nesmú ani dotknúť!“
„Gusto!“ volala pani Glocková. „Nepočul si, čo ten pán povedal? Okamžite choď odtiaľ preč!“
„Fantastická maškrta!“ pochvaľoval si Augustín a vôbec si nevšímal mamu ani pána Wonku. „Potreboval by som vedro, aby som sa mohol poriadne napiť!“
„Augustín!“ upozorňoval ho znova pán Wonka. Pobehoval hore dolu po brehu, mávajúc vo vzduchu paličkou. „Odíď odtiaľ, skazíš mi tú čokoládu!“
„Gusto!“ volala na neho pani Glocková.
„Gusto!“ volal na neho pán Glocka.
No Augustín nepočul nič len volanie svojho obrovského žalúdka. Ležal dolu bruchom na brehu a s hlavou naklonenou nad hladinu chlípal čokoládu ako pes.
„Gusto, milióny ľudí v celej krajine dostanú od teba ten tvoj odporný kašeľ!“ hrešila ho mama.
„Dávaj pozor!“ varoval ho pán Glocka. „Priveľmi sa nakláňaš dopredu!“
Pán Glocka mal pravdu. V nasledujúcej chvíli Augustín zajačal a čľupol do rieky. Ani sa nenazdal a zmizol pod hnedou hladinou.
„Zachráňte ho!“ mávala dáždnikom pani Glocková, celá biela od strachu. „Utopí sa, nevie plávať! Zachráňte ho! Zachráňte ho!“
„Bože môj, ženská! Hádam nechceš, aby som tam skočil. Mám na sebe svoj najlepší oblek!“ bránil sa pán Glocka.
Tvár Augustína Glocku sa vynorila nad hladinu, celá hnedá od čokolády. „Pomóc! Pomóc! Pomóc!“ jačal. „Vylovte ma!“
„Nestoj tu len tak!“ kričala pani Glocková na manžela. „Rob niečo!“
„Veď robím!“ povedal pán Glocka, ktorý si zobliekal sako a chystal sa ponoriť do čokoládovej rieky. Nešťastného chlapca však medzitým unášalo bližšie a bližšie k jednej z tých obrovských trubíc, ktoré viseli odkiaľsi zhora a nasávali čokoládu z rieky. Odrazu ho obrovská sila vtiahla najprv pod hladinu a potom do trubice.
Ostatní na brehu so zatajeným dychom čakali, kde sa Augustín znova objaví.
„Tam je!“ ktosi zvolal a ukázal hore.
Cez sklenené steny bolo dobre vidieť ako Augustín Glocka letí hore trubicou hlavou napred. Vyzeral ako nejaké torpédo.
„Pomóc! Vražda! Polícia!“ jačala pani Glocková. „Augustín, poď okamžite naspäť! Kam to letíš?“
„Nechápem, ako je možné,“ čudoval sa pán Glocka, „že sa do tej trubice zmestí?“
„Nezmestí!“ povedal Charlie. „Ajaj, pozrite! Už spomaľuje!“
„Máš pravdu,“ prisvedčil dedo Jozef.
„Asi tam uviazne!“ hádal Charlie.
„Asi áno!“ súhlasil dedo Jozef.
„Jasné, už uviazol!“ povedal Charlie.
„To spôsobilo to jeho brucho!“ povedal pán Glocka.
„Zapchal celú trubicu!“ povedal dedo Jozef.
„Rozbite ju!“ rozkázala pani Glocková, mávajúc dáždnikom. „Augustín, okamžite odtiaľ vylez!“
Všetci, ktorí sa prizerali zdola, videli, ako vo vnútri trubice okolo Augustína striekajú a crčia tenké prúdy čokolády a ako sa za ním zhromažďuje obrovská masa, ktorá tlačí na prekážku. Ten tlak bol strašný. Niečo muselo povoliť. A aj povolilo. Bol to Augustín. Ufff! A letel ďalej hore trubicou ako guľa v kanóne.
„Zmizol!“ zvreskla pani Glocková. „Kam vedie tá trubica? Rýchlo! Zavolajte hasičov!“
„Upokojte sa!“ volal pán Wonka. „Upokojte sa, drahá pani, buďte pokojná. Nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Absolútne žiadne. Augustín šiel na malý výlet, to je všetko. Na veľmi zaujímavý výlet. Ale nakoniec bude úplne v poriadku, uvidíte.“
„Ako by mohol byť úplne v poriadku?!“ vyštekla na neho pani Glocková. „Za päť sekúnd z neho bude čokoládová pena!“
„Nemožné!“ povedal pán Wonka. „Vylúčené! Absurdné! Nikdy by z neho nemohla byť čokoládová pena.“
„A prečo nie, vážený pane?“ vrieskala ďalej pani Glocková.
„Pretože tá trubica vyúsťuje celkom inde, nie tam, kde vyrábam čokoládovú penu. Trubica, do ktorej sa dostal Augustín, vedie priamo do haly, kde vyrábam ten najlahodnejší druh fondánových kociek s jahodovou príchuťou a čokoládovou polevou.“
„Tak potom z neho budú čokoládou poliate fondánové kocky s jahodovou príchuťou!“ zvolala pani Glocková. „Môj úbohý Gusto! Zajtra ráno ho budú po celej krajine predávať v dekagramoch!“
„Asi máš pravdu.“ ozval sa pán Glocka.
„Ja viem, že mám pravdu,“ uisťovala ho pani Glocková.
„Ale o tom sa už nedá žartovať,“ povedal pán Glocka.
„Pán Wonka si to asi nemyslí!“ povedala pani Glocková rozhorčene. „No, len sa na neho pozrite! Dobre sa zabáva! Ako sa opovažujete smiať, keď je môj chlapec uväznený v trubici? Vy netvor!“ Namierila na pána Wonku svoj dáždnik, akoby ho chcela prepichnúť. „Myslíte si, že je to vtipné, čo? Myslíte si, že vozenie môjho chlapca do fondánovej haly v sklenenej trubici je ohromne zábavné, však?“
„Nič sa mu nestane,“ povedal pán Wonka a ticho sa zachichotal.
„Bude z neho fondánová kocka!“ kričala.
„To nie!“ protestoval pán Wonka.
„Samozrejme, že bude!“
„To by som nikdy nedopustil!“ uistil ju pán Wonka.
„A to prečo?“
„Lebo by mala odpornú chuť,“ odpovedal pán Wonka. „No len si to predstavte! Čokoládou poliata fondánová glocka s augustínovou náplňou! To by si nikto nekúpil.“
„Ale kúpil!“ nahneval sa pán Glocka.
„Nechcem na to ani pomyslieť!“ rozčuľovala sa pani Glocková.
„Ani ja,“ povedal pán Wonka. „A prisahám vám, pani, že váš zlatúšik je v úplnom bezpečí.“
„Ak je v úplnom bezpečí, tak kde je? Okamžite ma k nemu zaveďte!“
Pán Wonka sa poobzeral a rázne luskol prstami: lusk-lusk-lusk. V tej chvíli, akoby spadol z neba, objavil sa pri ňom jeden z Umpa-Lumpov.
S úsmevom sa uklonil. Mal krásne biele zuby, ružovo-bielu pokožku, dlhé zlatohnedé vlasy a pánovi Wonkovi siahal presne po kolená. Cez rameno mal prehodený kus zvieracej kože, zvyčajné oblečenie Umpa-Lumpov.
„Počúvaj,“ oslovil pán Wonka malého mužíčka, „zaveď pána Glocku a pani Glockovú hore do fondánovej haly a pomôž im nájsť ich syna Augustína. Dostal sa do trubice.“
Umpa-Lumpa sa pozrel na pani Glockovú a vybuchol od smiechu.
„Prestaň, prosím ťa! Ovládaj sa!“ utišoval ho pán Wonka. „Pani Glocková to vôbec nepovažuje za smiešne.“
„To veru nie!“ hnevala sa pani Glocková.
„Choďte priamo do fondánovej haly,“ prikazoval pán Wonka Umpa-Lumpovi, „a keď tam prídete, vezmi dlhú varešku a skús ňou nájsť Augustína v tej veľkej kadi, kde sa mieša čokoláda. Keď budeš hľadať veľmi pozorne, určite ho tam nájdeš. A teraz sa už treba poponáhľať! Ak zostane v kadi pridlho, môže sa stať, že ho prelejú do kotla, v ktorom sa varí fondán a to by bola katastrofa. Môj výborný fondán by sa nedal jesť.“
Pani Glocková nevedela, čo má od zúrivosti robiť.
„Ja len žartujem,“ povedal pán Wonka a chichúňal sa, až sa mu kozia briadka triasla. „Nemyslel som to tak. Prepáčte. Ospravedlňujem sa. Dovidenia, pani Glocková, dovidenia pán Glocka! Stretneme sa neskôr.“

Ilustroval Quentin Blake.
Z anglického originálu Charlie and the Chocolate Factory, vydaného nakladateľstvom Penguin Books Ltd. v Londýne v roku 1985, preložila Soňa Preložníkova.

Kniha, ktorú majú rovnako radi deti, aj ich rodičia.

Viac o R. Dahlovi pozri v rubrike Napísali o nás

ROALD DAHL (1916-1990), známy britský autor hrôzostrašných poviedok pre dospelých, majster strachu a čierneho humoru, je zároveň jedným z najúspešnejších autorov detských kníh 20. storočia. Deťom od 7 do 12 rokov venoval viac než 20 kníh, prevažne detských bestsellerov, ktoré čítajú deti na celom svete. Nájdeme medzi nimi zbierky humorných básničiek, autobiografické prózy, príbehy zo života detí. Mnohé Dahlove rozprávky boli zdramatizované a sfilmované.

QUENTIN BLAKE (1932), jeden z najuznávanejších britských ilustrátorov, tvorca komiksov, dlhoročný prispievateľ do časopisov Punch, Spectator a mnohých iných, začal ilustrovať knihy pre deti začiatkom 60. rokov. Ilustroval knihy Roalda Dahla a mnohých iných prominentných britských tvorcov detských kníh. Spolupráca s Roaldom Dahlom bola významným obdobím jeho súkromného i profesionálneho života. Ide o mimoriadne vzácny prípad súladu dvoch autorských poetík. Blake napísal a ilustroval aj vlastné knihy pre deti. V roku 1988 dostal cenu OBE.