Keď sa osamelo žijúci intelektuál dozvie o svojej chorobe, chce stráviť zostávajúci čas s platenou milenkou. Spoznáva rómsku čašníčku. Príbeh nerovného vzťahu sa napokon vyvinie inak, než očakávali obaja zúčastnení.

Dej knihy sa odohráva v súčasnosti a zaznejú v ňom viaceré aktuálne témy (časť inšpirácie čerpal autor z internetových diskusií). Predovšetkým je to však príbeh o tom, aké osudy stíhajú naše sny, nádeje a ilúzie. O sklamaní i nečakanom šťastí.

Úryvok z knihy

Mnohí Bratislavčania unikajú na vidiek. Tak, ako sa mnohí vidiečania snažia dostať do mesta. Pomyslené kyvadlo poháňa jedných i druhých. Stane sa, že vidiečan zakotví v metropole, s pocitom životného úspechu, s pocitom úľavy, že netreba viac okopávať v záhrade ani kŕmiť prasce. Netreba štiepať drevo, stačí platiť účet za ústredné kúrenie. A jedného dňa jeho deti zatúžia po záhrade, dedinskom dvore, čerešni, psovi a kačiciach. A začnú sledovať ponuky realitných kancelárií... Kyvadlo sa vracia.

Možno v tom vidieť návrat ku koreňom, k prírode, k zdravému spôsobu života. Existuje však prozaický dôvod: ceny nehnuteľností v hlavnom meste astronomicky narástli, za cenu holého pozemku v Bratislave možno inde kúpiť obstojný dom so záhradou. Preto sa Emil veľmi nebránil, keď ho Ildikó nahovárala, aby šli bývať na dedinu. (Vlastne mu to napadlo tiež, ale takto sa môže tváriť, že z lásky urobil žene po vôli. Vedome pestuje u svojej mladej ženy pocity vďačnosti.)

Sú mešťania odchádzajúci na vidiek, a sú vidiečania, prahnúci po svetlách veľkomesta. Kto nie je šťastný so svojím životom, často túži odísť na iné miesto. Ildikó vyrastala v jednoduchej, ale harmonickej rodine, vždy ju to ťahá domov, na úrodnú nížinu juhu, ona nepotrebuje žiť inde. A tak čítali inzeráty, jazdili po dedinách, až kdesi za Šamorínom našli staré gazdovstvo za rozumnú cenu.

Martin odstaví auto pred bránou; tento starší domček zodpovedá Emilovmu popisu, hoci nemá číslo. Ďalej od ulice sa na pozemku týči mohutné stavenisko, hrubá stavba vily v štýle podnikateľského baroka. Martin s Monikou vystúpia. V susednom dome, možno vo viacerých, sa pohnú záclony. Každá cudzia návšteva je v tomto zapadákove predmetom zvedavosti. Bránka je zavretá, Martin volá Emilovi z mobilu. Monika si zatiaľ zapáli, obzerá sa. Koľkí majú bývať v tom obrovskom dome? Starý dom im nestačí?

Odkiaľsi sa vynára Emil, prichádza odomknúť.

„Ahoj, našiel si nás bez problémov? Prepáč, sme vzadu, vtedy zamykáme. Vraj tu kradnú Cigáni, človek nikdy nevie.“

Až vtedy si všimne Moniku, postávajúcu pri aute s cigaretou. Toto je Martinova známosť?

Monika sa obliekla jednoducho, ale elegantne. Leskne sa na nej zlato: veľké náušnice, retiazka, náramok... Ramienkové letné šaty majú leopardí vzor, viac odhaľujú než skrývajú počernú pleť. Emilovi v prvej sekunde napadne, že Martin si našiel nejakú exotickú krásku, možno zahraničnú študentku. India? Latinská Amerika? Na rómsku čašníčku zo svadby dávno zabudol. Je mladá, Emil jej suverénne tyká.

„Vitaj u nás. Ja som Emil.“

Monika zašliapne cigaretu, a podá mu ruku.

„Monika. Martin mi o tebe hovoril.“

Chladne a vecne. Emil nedokáže zamaskovať rozpaky, pochopil, toto nie je zahraničná študentka. A iste počula jeho výrok o Cigánoch.

„Poďte, nestojme na ulici. Ildi nachystala nejakú potravu.“

Martin vidí Monike na tvári, že by sa najradšej zvrtla a odišla.

„Nerobte si s nami starosti, dlho sa nezdržíme. Len sme vás chceli vidieť,“ povie náhlivo. Emil berie jeho slová ako zdvorilostnú frázu, už kráča dopredu.

Napravo sa tiahne starý vidiecky dom, úzky a dlhý, s tradičným lugašom z dvorovej strany. Stĺporadie gánku obrástol vinič, na verande je príjemný chládok. Idylka končí pri tehlových paletách; múry novostavby už nesú železobetónový veniec nad prízemím.

„Ešte pred mesiacom tu bolo len kukuričné pole,“ vraví Emil. Na zadnom dvore sa belie zánovný stôl s lavicami, všetko je pripravené na grilovanie. Zo starého domu výjde Ildikó. Jej radosť z návštevy je úprimná.

„Ahojte u nás! Ty si Martinova priateľka? Veď my sa poznáme zo svadby. S tebou Martin aj tancoval, nie?“

Monika prikývne. Martin už aj zabudol, aký má Ildikó milý úsmev. Čokoľvek jej v súvislosti s Monikou napadlo, nedáva to poznať. Fakt je ten, že v Ildikinej rodnej dedine žije veľa Rómov, mnohí na jednej ulici s bielymi. S rómskymi dievčatami chodila Ildikó do školy, s viacerými sa dodnes kamaráti. Etnická deliaca čiara sa u nich rozmazala; v posledných desaťročiach nie sú zriedkavosťou zmiešané manželstvá.

Ildikó pozrie na manžela a odhadne situáciu. Otočí sa k Monike: „Ideš mi pomôcť? Nakrájame chlieb. Naši chlapi si iste majú čo povedať.“

Obe mladé ženy zmiznú v dome. Martin sa usmieva; Ildikó sa nezmenila. Ženský inštinkt, cit pre okolnosti a najmä pre ľudí. Emil naňho skúmavo pozerá.

„No, asi ma tá tvoja nebude mať rada. Nevadí. Mohol si mi v telefóne naznačiť.“

„Čo som ti mal naznačiť?“ Martin sa rozhodne hrať nechápavého.

„Poď, daj si pivo. Posaďme sa do tieňa.“ Emil vykúzli dve orosené fľaše, napijú sa.

„Ako ti to poviem? Fakticky, trochu si ma zaskočil. Očakával som nejakú plachú študentku s veľkými okuliarmi. Nejako mi k tebe nepasuje, vieš, ako to myslím?“

„Podľa mňa je Monika sexi,“ usmieva sa Martin.

„Chápem, ako to myslíš. Lenže o to nejde. Ty musíš vedieť, čo robíš.“

„Viem, čo robím, Emil.“

„Je to medzi vami vážne?“

„Vieš, že vlastne neviem? Nie som si ani istý, či to potrebujem riešiť.“

Emil sa na Martina skúmavo díva.

„Vyzeráš, že ti to robí dobre. Máš úplne iný výraz, než si mával po celé roky.“

„Tak to vidno? Asi na tom niečo bude.“

Emil sa uvoľnene zasmeje. Starý kamarát konečne našiel takú, čo ho zasvätila. Nech si to užije. Zostáva dúfať, že v pravý čas vytriezvie a neurobí nejakú hlúposť. Je iróniou osudu, že presne to isté si želala Emilova matka, keď sa dozvedela o synovom vzťahu s Ildikou?

S výnimkou samovrahov nevieme čas, miesto ani spôsob nášho odchodu. Smrť je neplánovaná istota. A keby sme si predsa mohli vyberať?

Som si istý, že profesor Fáber by chcel stráviť posledné chvíle modlitbou v lese, na nejakej vysočine s výhľadom na zapadajúce slnko. Je tiež veľmi pravdepodobné, že Konrad túži umrieť pri milovaní prostitútky, najlepšie päť sekúnd po zvlášť intenzívnom vyvrcholení. Emil sa nad touto otázkou nezamýšľal, no po krátkej úvahe odvetí, že najradšej by zahynul za volantom drahého športového auta. Keďže pozerá veľa filmov, asi zvolí obligátne červené Ferrari.

Lenže vyššia moc mieša karty, ako sama chce. Martin si spomenie na nedávny pohreb istého významného profesora z fakulty. Profesor býval pravidelným hosťom medzinárodných kongresov, poslancom Národnej rady a popredným členom aspoň poltucta akademických či spoločenských organizácií. Jeho noblese i márnomyseľnosti by pristalo, keby ho (po dopísaní memoárov a náhlom infarkte myokardu) našli v kresle vlastnej knižnice. (Lebo povedzme infarkt počas prednášky je neprístojnosť; umrieť pred študentami sa nepatrí.) Jeho skutočný skon však nemal pátos ani poéziu: profesor dostal mozgovú mŕtvicu síce v práci (to je dobre; znie to vznešene, ak niekto pracuje do samého konca), nie však za písacím stolom, ale na pánskom záchode. Našla ho upratovačka. Fungovanie nášho tela má svoju neúprosnú logiku, ignorujúcu naše túžby po vznešenosti. Stačí mať vysoký tlak, oslabenú cievu v mozgu, a súčasne zápchu, aby bola vražedná kombinácia na svete. Martin si predstavuje profesora, ako sa silí a namáha, červenie i bledne, predstavuje si telo, ležiace na nečistej podlahe vedľa záchodovej misy, ktorej obsah už nemal kto spláchnuť. Aký krutý žart, aký neslávny odchod! Ale možno nás takéto chvíle učia pokore. (Márnosť nad márnosť... komentoval udalosť Fáber.)

Martin vie len jedno: nechce umrieť v nemocnici.