Skúsim dať k dobru prvý komentár. Aby sa vám nezdala fyzika príliš suchá a vzdialená od vecí, ktoré považujeme za zábavné.

Nedávno sa ma spýtala dcéra: Je možné cestovať v čase?
Odvetil som, že vo filmoch to samozrejme možné je, lebo vo filmoch je možné všetko, a tak je jedno, či v čase cestuje trebárs Bruce Willis v Twelwe Monkeys, alebo Michael J. Fox v Back to the Future. Ale čo s realitou?

Nič z toho, čo vieme z fyziky, nenaznačuje, že by sme mohli cestovať do minulosti. Napokon, aj elementárna logika nám naznačuje, že meniť dejiny či vlastný príbeh by bolo absurdné. Čitateľ Harryho Pottera si iste spomenie na Dumbledorov časovrat, vďaka ktorému Harry takmer stretol sám seba v minulosti. Azda len politici dokážu meniť vlastné dejiny, no aj to len vo svojich životopisoch.

Naopak, výlet do budúcnosti je aspoň teoreticky možný, vieme to vďaka teórii relativity. Pravda, bol by to výlet bez návratu, keďže samotný návrat je už cestovaním do minulosti. Teória však tvrdí, že ak sa pohybujeme so zrýchlením alebo sme vystavení gravitácii (z hľadiska všeobecnej relativity je to jedno), dochádza k deformácii časopriestoru, a v rámci neho k spomaľovaniu plynutia času. Tento efekt je tým výraznejší, čím väčšie zrýchlenie alebo gravitácia pôsobí.

Fajn, toľko teória. Malo by teda stačiť, ak vojdeme do vhodne upravenej kabínky, ktorá sa bude nejakú chvíľu pohybovať s extrémnym zrýchlením. Kým pre nás vnútri ubehne hodina, na Zemi zatiaľ uplynie trebárs desať rokov. Vystúpime, a sme v inom svete, vo svete po desiatich rokoch, kde naši bývalí spolužiaci sú od nás o desaťročie starší a budú sa diviť nášmu mladistvému vzhľadu. Cestovali sme do budúcnosti, v pravom zmysle slova.

Je toto reálne? Teoreticky to možné je; v praxi je to technicky riešiteľné pre rôzne mikročastice, nie však pre naše ľudské schránky. Profesionálny fyzik by vám to spočítal presne, ale aj bez výpočtov sa dá odhadnúť, že na cestu do vzdialenejšej budúcnosti by naše telo muselo byť vystavené takým silným zrýchleniam, že by nás zotrvačné sily (či gravitácia) rozmliaždili na beztvarú kašu. Ak nechcete skončiť ako placka na dlážke kabínky či rakety, musíte sa uspokojiť so skromnejšími efektami: po ročnom pobyte na orbitálnej stanici prídeme na Zem o dáku sekundu mladší, než keby sme nikam neleteli. Dosiahnuť niečo výrazne prevratnejšie asi nemáme šancu.

Takisto viera, že človeka raz bude možné uspať, zmraziť, a po desaťročiach opäť zobudiť, vyzerá zatiaľ nereálna, aspoň v tom poslednom bode. Uspať a zmraziť vás nepochybne dokážu, ale tým sa špás končí.

Možno je to škoda; trebárs nejeden nevyliečiteľne chorý by si želal, aby ho nejaké kúzlo prenieslo o storočie dopredu, keď už na jeho nemoc zrejme bude liek. Lenže istotu nemá nik. Nevieme, aký to bude svet, ak bude. Ako píše Horníček, "ráj je vždycky někde jinde, a zlatý věk jindy...". Nik vám nezaručí, že o storočie nás čaká svet krajší, lepší, dokonalejší a zlatému veku podobnejší, než dnes. Môže zúriť globálny jadrový konflikt, pandémia Eboly, alebo môže byť platnou legislatívou islamské právo šaríje.

Preto je možno dobre, že cesta do budúcnosti zostáva technicky nemožná. Musíme žiť tu a teraz. Pojem "tu" sa vďaka krachu komunistického experimentu rozšíril z väzenia "tábora mieru" na približne celú zemeguľu, v rámci nej sa môžete vybrať, kam len chcete, ale prítomný čas za iný nevymeníte. Nemáme na výber, a asi to tak má byť. Žime dnes. Zajtra bude až zajtra.

Témy načrtnuté v článku by sa dali rozvíjať ďalej, samozrejme. Naposledy som sa nechal uniesť podobnými úvahami tu:

http://tomasderer.blog.sme.sk/c/216937/Ako-Boh-s-Einsteinom-hadzu-kockami-fyzika-verzus-nabozenstvo.html#t2

(ktovie, ako je to naozaj?)

prečítala som si Váš článok "Ako Boh s Einsteinom hádžu kockami (fyzika verzus náboženstvo)". Škoda, že sa nedá pridať komentár priamo tak, že je to možnosť len pre registrovaných používateľov (zbytočnosť podľa mňa - spamerov to aj tak nezastaví). Tak ho teda píšem sem.
Píšete, že vesmír celkom určite nie je deterministický, čo je fakt, ktorý sa mňa osobne nemilo dotkol. Nie že by som nemala rada slobodnú vôľu, ale problém je v tom, že hlavná myšlienka jedného môjho sci-fi románu je celá postavená na tom, že vesmír v skutočnosti je deterministický. Je to samozrejme len sci-fi a tá nemusí byť založená na faktoch, ale pre môj dobrý pocit sa pýtam: Skutočne je úplne zavrhnutá možnosť, že by všetky udalosti vo vesmíre už boli predurčené? A čo ak by sme napríklad objavili dlho hľadanú veľkú teóriu všetkého? Myslíte si, že by sa aj po jej objavení javilo správanie sveta na kvantovej úrovni ako nepredvídateľné a chaotické? Pretože ja som si myslela, že ak by sa vedcom podarilo objaviť teóriu všetkého, tak s ňou by šlo predpovedať absolútne všetko. Aj javy na kvantovej úrovni. A tým pádom by sa vesmír "stal" pre nás opäť determistickým (naposledy sme si to mysleli v čase po objave Newtonových zákonov). No možno som to predpokladala blbo (napokon, fyziku som vôbec neštudovala a na základnej škole som k nej mala priam hrôzostrašný vzťah).
Prepášte mi za možno odveci komentár, ale ja už naozaj neviem, koho by som sa na toto spýtala.