Ten, kto prvýkrát použil namiesto oštepu nadávku,
stal sa zakladateľom civilizácie.
Sigmund Freud
Objednávky
Otázky, pripomienky
Všeobecné:
enigma@enigma.sk
K predaju:
bookshop@enigma.sk
Telefón:
00421 37 6555 551
„...Zanovito som šiel za vidinou poriadku, keď som mal dobre vedieť, že vo svete nijakého poriadku niet.“
...konštatuje William de Baskerville zoči-voči pohrome v závere Ecovho románu Meno ruže. Moja laická úvaha o fyzike a jej filozofických koreňoch je na prvý pohľad popretím tohoto pohľadu na vec. Svet okolo nás, napriek jeho nesmiernej rozmanitosti, chaosu a zložitosti skrýva pod povrchom usporiadané schémy, princípy a pravidlá, a odhaľovanie skrytého poriadku behu vecí je úžasným intelektuálnym zážitkom. Prístup fyzika je jedným z možných spôsobov, ako sa k pravidlám fungovania sveta dopracovať; osobne verím, že aj najlepší spôsob. Pochybnosť je však stále prítomná: vládnu svetu skutočne pravidlá a prírodné zákony, alebo má svet svoj systém a poriadok tak trochu preto, že my si želáme, aby to tak bolo?
Popularizácia fyziky je dnes opäť raz v kurze, a úprimne ma to teší. Je zážitkom počúvať napríklad Martina Mojžiša, keď rozpráva o fyzike v televízii alebo o nej píše na stránkach istého týždenníka. Je zážitkom čítať trebárs e-book Mateja Čiernika tu na stránke Enigmy. Mojžišov pohľad je pohľad profesionála; zišlo mi na um, že na vec sa možno pozrieť aj z opačného (laického) brehu, z pohľadu človeka, ktorého stredoškolská fyzika nebavila, a keď už bolo v podstate pozde, vytušil pozadie a hĺbku zdanlivo bezduchých, nudných vzorcov a suchých poučiek. Bolo to ohromujúce poznanie, a čosi z tejto fascinácie by som rád odovzdal ďalej. Pokúsil som sa napísať text, ktorý síce dáva (z môjho pohľadu) zopár odpovedí, pritom však provokuje k ďalším otázkam. Ak niečomu nebudete rozumieť, nedajte sa odradiť a kľudne pokračujte; nech vám je útechou, že sám mnohým veciam nerozumiem, a všeličomu nerozumejú ani profesionálni fyzici. A tak by sa mottom tejto úvahy mohla stať Žbirkova pieseň Zlomky, v ktorej sa (vždy znova) spieva: „Ale všetko toto sú len zlomky poznania.“
Autor.
bola pre mňa ako čitateľa aj autora sci-fi dosť zaujímavá. Podľa mňa nemusí byť v princípe úplne vylúčená možnosť cestovania do minulosti. Sci-fi autori už vymysleli nespočetne veľa spôsobov, ako si poradiť s paradoxom cestovania v čase, čiže možnosťou, že človek zmení dejiny sveta a napríklad zabráni vlastnému narodeniu. Závažnejším problémom je podľa mňa to, že vôbec nevieme, či sa minulosť niekde "ukladá" a či sa do nej teda dá dostať. Aj keby sa však minulosť nikde "neukladala" ako pretočená páska na kazete, stále nie je všetko stratené. Uvažovala som totiž nad možnosťou - samozrejme, len v rámci písania sci-fi, vôbec to neznamená, že by som takým fantasmagóriám verila - že svet v minulej podobe by sa dal "vyrábať". Nakoľko som ale ešte neprepadla takým velikášskym myšlienkam ako že človek bude raz môcť ovládať celý vesmír, uvažovala som nad "výrobou minulosti" v menšom meradle, maximálne na úrovni celej Zeme. Zem samozrejme nie je izolovaný systém a takto vyrobená "minulosť" by nebola totožná so skutočnou históriou Zeme. S troškou šťastia by však mohla byť dosť podobná (samozrejme len ak neplatí teória chaosu, pretože v tom prípade by pri pokuse o cestovanie v čase nemala umelá "minulosť" našej planéty veľa spoločné s tým, čo poznáme zo stránok učebne dejepisu).
Schodnejšie naozaj vyzerá skôr tá cesta do budúcnosti, kde by sme nemuseli pretvárať celú Zem a nás chrániť, ale naopak, stačilo by nás nejakým spôsobom "zamraziť" a okolitý svet by sa už dostal do budúcnosti sám. Ako najmenej nereálna forma "zmrazenia sa" voči plynutiu času mi pripadá urýchliť nášho cestovateľa v čase na rýchlosť blízku rýchlosti svetla. Mohli by sme pritom použiť veľmi malé zrýchlenie, ktoré by z neho nespravilo placku a urýchľovať ho na tých povedzeme 99,9% rýchlosti svetla celé roky (a rovnako pomaly ho aj spomaľovať). Kde by sme na to vzali energiu, to už je druhá vec a navyše by ho bolo treba dokonale chrániť pred okolitým prostredím, lebo relativistické javy vedia spôsobiť kopu nepríjemností.
A na záver jedna nie príliš optimistická pravda o plynutí času:
Darmo nám hovoria, že zajtra bude lepšie, lebo vždy, keď sa ráno zobudíme, tak je iba dnes...
:-D
Témy načrtnuté v článku by sa dali rozvíjať ďalej, samozrejme. Naposledy som sa nechal uniesť podobnými úvahami tu:
(ktovie, ako je to naozaj?)
Pekný, inšpirujúco-provokačný článok. Zdá sa mi, že sa Ti pojem Boha - tak ako aj mne - v prírodných vedách - a v prírode vôbec - zdá zbytočný - a tak mu hľadáš "nejakú prácu", teda opodstatnenie jeho existencie.
Kvantová fyzika Bohu podľa Teba trošku rozšírila manévrovací priestor (podľa kauzálneho uvažovania by totiž nemal čo robiť, všetko v prírode "beží samo".).
No, len neviem, či by s tým bol spokojný. (A vôbec, môže byť Boh s niečím "nespokojný" - asi tažko - nespokojnosť je totiž stav, do ktorého sa dostaneme, keď niečo nevyjde podľa našich plánov - a to je u všemocného Boha samozrejme nemožné. Ináč v Biblii je furt s niečím "nespokojný" a na niekoho sa "hnevá" - čo je nezmysel, hnev je emócia vznikajúca z toho, že nás niekto prekvapí správaním, ktoré je mimo naše očakávanie - a Boha nemožno ničím prekvapiť - nebol by to už Boh. Teda ho nemožno ani "nahnevať", ani prekvapiť, ani oklamať, a vlastne ani potešiť.)
Áno, zvlášť starozákonný Boh je stále rozhnevaný - a v návale hnevu zničí Sodomu-Gomoru, zošle na svet potopu, rôzne pohromy na Egypťanov, atď. To je dosť absurdná predstava o Bohu - ako večne podráždenom konštruktérovi, ktorý svoje menej vydarené výtvory od zlosti rozbíja. Ktorý dokonca prenáša zodpovednosť za zlé fungovanie na tieto výtvory, a sám sa jej tým zbavuje. Je zrejmé, že takéto chápanie Boha je totálny omyl.
V tejto súvislosti sa mi veľmi páči fiktívny dialóg Boha a Smrteľníka od amerického matematika Raymonda Smullyana:
http://www.mit.edu/people/dpolicar/writing/prose/text/godTaoist.html
Je to, okrem iného, celkom zábavné a duchaplné čítanie.
prečítala som si Váš článok "Ako Boh s Einsteinom hádžu kockami (fyzika verzus náboženstvo)". Škoda, že sa nedá pridať komentár priamo tak, že je to možnosť len pre registrovaných používateľov (zbytočnosť podľa mňa - spamerov to aj tak nezastaví). Tak ho teda píšem sem.
Píšete, že vesmír celkom určite nie je deterministický, čo je fakt, ktorý sa mňa osobne nemilo dotkol. Nie že by som nemala rada slobodnú vôľu, ale problém je v tom, že hlavná myšlienka jedného môjho sci-fi románu je celá postavená na tom, že vesmír v skutočnosti je deterministický. Je to samozrejme len sci-fi a tá nemusí byť založená na faktoch, ale pre môj dobrý pocit sa pýtam: Skutočne je úplne zavrhnutá možnosť, že by všetky udalosti vo vesmíre už boli predurčené? A čo ak by sme napríklad objavili dlho hľadanú veľkú teóriu všetkého? Myslíte si, že by sa aj po jej objavení javilo správanie sveta na kvantovej úrovni ako nepredvídateľné a chaotické? Pretože ja som si myslela, že ak by sa vedcom podarilo objaviť teóriu všetkého, tak s ňou by šlo predpovedať absolútne všetko. Aj javy na kvantovej úrovni. A tým pádom by sa vesmír "stal" pre nás opäť determistickým (naposledy sme si to mysleli v čase po objave Newtonových zákonov). No možno som to predpokladala blbo (napokon, fyziku som vôbec neštudovala a na základnej škole som k nej mala priam hrôzostrašný vzťah).
Prepášte mi za možno odveci komentár, ale ja už naozaj neviem, koho by som sa na toto spýtala.
Vďaka za záujem:-) Nuž, jedno riešenie by bolo zapísať na štúdium na Matfyze, a tam pri vhodných príležitostiach klásť otázky kapacitám v obore (keby som bol milionár bez materiálnych starostí, tak namiesto chodenia do práce by som urobil práve toto). No je možné, že koľko oslovených kapacít, toľko odlišných názorov.
Pokiaľ viem, Einstein sa nikdy nezmieril s tým, že jeho "teória všetkého" sa mu nepodarila (a je možné že sa taká teória ani vybudovať nedá). Zvlášť poučné boli jeho polemiky s Nielsom Bohrom, (viď napr. tu: http://en.wikipedia.org/wiki/Bohr%E2%80%93Einstein_debates )
ktoré by som si rád preštudoval a analyzoval, keď mi zvýši trochu času.
Za seba by som odvetil len toto: aký zmysel by mal vopred absolútne determinovaný svet? (ako vravia fatalisti: stane sa tak, ako bolo napísané...) Boli by sme iba hercami hrajúcimi podľa vopred napísaného scenára. Otroci nevyhnutnosti. Táto predstava sa mi prieči. (Že sa mi niečo prieči, to ešte nedokazuje, že mám pravdu; zato kvantová fyzika poskytuje aj isté argumenty).
Nuž, o prihlásení na matfyz som už uvažovala ako o prostriedku, ako si splniť svoj sen písať sci-fi romány. :-) No ale potom som prišla na to, že so štvorkami z matematiky a fyziky to nie je pre mňa to pravé.
Ja osobne by som bola tiež len rada, keby všetko na svete nebolo v skutočnosti predurčené. Neustála otvorenosť tejto otázky mi však vyhovuje kvôli už zmienenému románu, ktorý vychádza z predpokladu, že to tak je. V skutočnom živote sa ale s týmto záverom vôbec nestotožňujem a dúfam v pravý opak (to by ešte tak chýbalo, keby autori beletrie verili všetkému, čo píšu :-)).




















Najpredávanejšie knihy za Február 2012
Najpredávanejšie knihy za Január 2012
Cestovanie v čase
Skúsim dať k dobru prvý komentár. Aby sa vám nezdala fyzika príliš suchá a vzdialená od vecí, ktoré považujeme za zábavné.
Nedávno sa ma spýtala dcéra: Je možné cestovať v čase?
Odvetil som, že vo filmoch to samozrejme možné je, lebo vo filmoch je možné všetko, a tak je jedno, či v čase cestuje trebárs Bruce Willis v Twelwe Monkeys, alebo Michael J. Fox v Back to the Future. Ale čo s realitou?
Nič z toho, čo vieme z fyziky, nenaznačuje, že by sme mohli cestovať do minulosti. Napokon, aj elementárna logika nám naznačuje, že meniť dejiny či vlastný príbeh by bolo absurdné. Čitateľ Harryho Pottera si iste spomenie na Dumbledorov časovrat, vďaka ktorému Harry takmer stretol sám seba v minulosti. Azda len politici dokážu meniť vlastné dejiny, no aj to len vo svojich životopisoch.
Naopak, výlet do budúcnosti je aspoň teoreticky možný, vieme to vďaka teórii relativity. Pravda, bol by to výlet bez návratu, keďže samotný návrat je už cestovaním do minulosti. Teória však tvrdí, že ak sa pohybujeme so zrýchlením alebo sme vystavení gravitácii (z hľadiska všeobecnej relativity je to jedno), dochádza k deformácii časopriestoru, a v rámci neho k spomaľovaniu plynutia času. Tento efekt je tým výraznejší, čím väčšie zrýchlenie alebo gravitácia pôsobí.
Fajn, toľko teória. Malo by teda stačiť, ak vojdeme do vhodne upravenej kabínky, ktorá sa bude nejakú chvíľu pohybovať s extrémnym zrýchlením. Kým pre nás vnútri ubehne hodina, na Zemi zatiaľ uplynie trebárs desať rokov. Vystúpime, a sme v inom svete, vo svete po desiatich rokoch, kde naši bývalí spolužiaci sú od nás o desaťročie starší a budú sa diviť nášmu mladistvému vzhľadu. Cestovali sme do budúcnosti, v pravom zmysle slova.
Je toto reálne? Teoreticky to možné je; v praxi je to technicky riešiteľné pre rôzne mikročastice, nie však pre naše ľudské schránky. Profesionálny fyzik by vám to spočítal presne, ale aj bez výpočtov sa dá odhadnúť, že na cestu do vzdialenejšej budúcnosti by naše telo muselo byť vystavené takým silným zrýchleniam, že by nás zotrvačné sily (či gravitácia) rozmliaždili na beztvarú kašu. Ak nechcete skončiť ako placka na dlážke kabínky či rakety, musíte sa uspokojiť so skromnejšími efektami: po ročnom pobyte na orbitálnej stanici prídeme na Zem o dáku sekundu mladší, než keby sme nikam neleteli. Dosiahnuť niečo výrazne prevratnejšie asi nemáme šancu.
Takisto viera, že človeka raz bude možné uspať, zmraziť, a po desaťročiach opäť zobudiť, vyzerá zatiaľ nereálna, aspoň v tom poslednom bode. Uspať a zmraziť vás nepochybne dokážu, ale tým sa špás končí.
Možno je to škoda; trebárs nejeden nevyliečiteľne chorý by si želal, aby ho nejaké kúzlo prenieslo o storočie dopredu, keď už na jeho nemoc zrejme bude liek. Lenže istotu nemá nik. Nevieme, aký to bude svet, ak bude. Ako píše Horníček, "ráj je vždycky někde jinde, a zlatý věk jindy...". Nik vám nezaručí, že o storočie nás čaká svet krajší, lepší, dokonalejší a zlatému veku podobnejší, než dnes. Môže zúriť globálny jadrový konflikt, pandémia Eboly, alebo môže byť platnou legislatívou islamské právo šaríje.
Preto je možno dobre, že cesta do budúcnosti zostáva technicky nemožná. Musíme žiť tu a teraz. Pojem "tu" sa vďaka krachu komunistického experimentu rozšíril z väzenia "tábora mieru" na približne celú zemeguľu, v rámci nej sa môžete vybrať, kam len chcete, ale prítomný čas za iný nevymeníte. Nemáme na výber, a asi to tak má byť. Žime dnes. Zajtra bude až zajtra.