A keď sa nám včera
oči stretli v chvíľke,
života slasť celá
zmestila sa v byľke.
Tej maličkej,
ale...,
vedela som presne -
Ľúbim neskonale!
Viac o autorovi
Všetky príspevky od autora
Hľadal som ťa včera, kde si nebola.
Dnes už ale dobre viem,
mám oči sokola.
Spúšťal som sa strmhlav, ligotal sa cieľ.
Oslepený leskom tvojich vábnych tiel.
Dnes mám už zrak čistý
a vidím ťa rád,
preosiata láska od zŕn vín a zrád.
Hľadal som ťa včera, kde ťa nebolo.
Teraz sa len smejem, keď idem…
A ako havran na poli zobákom do mňa život ďobe.
Vraj pokoja si, - tu živí, tam mŕtvi, - užívať budú v hrobe.
Poklady, ktoré láskou žiť mi dal,
vraj poklady tie mi život iba požičal.
A nenazdala som sa ani,
už dlžníkom som
a šestáčik si držím v dlani.
Ako ním splatím žitia dlh?
V srdci sa rany ešte…
"Nemáš šancu byť mojou." - To povedal si mi raz.
A tak, ako sa k zemi skláňa zrelý klas,
tak znela tvoja reč, tvoj hlas.
Zrelo a rozumne.
A keď ja volám: - "poď ku mne!",
nuž prídeš, spomenúc si, že aj ty si bol rád dieťaťom
a rád si dvíhal hračky zo zeme...
A teraz ja, v rukách tvojich, som takou…
Strácať milovaného človeka.
Aká to bolesť odveká!
Aké to srdca rvanie!
Vraj takto si mám zvyknúť žiť,
prišiel mi blázon hovoriť,
čo nepozná milovanie.
A ja mu na to: Odíď! Hneď!
Ja poznám svoju odpoveď!
Láska je človek!
Nie predmet na strácanie...
Kým budem v tomto svete žiť,
nemožno mi ho…
Ja ľúbim stále viac!
Som ako cibuľa.
Keď vrstvu odlupneš, ďalšia sa vygúľa.
A že sa raz minú cibule lupene?
Nuž a čo ...
Vtedy pokloním sa žitiu
a pôjdem do zeme.
Chýb možno milión v sebe si nosím.
Kde vziať viac rozumu? Odpovedz, prosím.
Nie tomu tak dávno, čo múdrou si ma zval.
Či si sa pomýlil, keď si to povedal?
Osievam roky, osievam slová.
V mysli si premietam náš život znova.
Viac chlapov uviazlo v plytčine mora,
keď si im ponúkol kormidlo zhora.
…
Bolia ma uši. Prečo? Kto tuší?
Či je to z vetra, či z bôľu v duši?
V hlave mi šumí. Oči sú slané.
Piesok v nich omína.
Koníky vrané, poďte mi na pomoc!
Naložím do voza, do vášho, veľa, moc
nákladu, tiaže,
ktorá mi teraz srdienko viaže.
Tlačí ho. Dusí.
Či to preds' musí každý si vystáť,
kto život…
Aké je to dobré! Aké spravodlivé!
Čas plynie rovnako pre všetko živé!
Každý má rovnakú životnú šancu
byť k tancu vyzvaný, či vyzvať k tancu.
Vo víre valčíka denne sa krútiť,
tancovať, objímať, hlavičky mútiť.
Tomu, kto dá si to.
Kto nedá, sláva!
Ostane na krku mu triezva hlava.
Že veriť môžeš len samému sebe?
Že v láske bublín je jak dierok v chlebe?
Každučká vytryskla z zdravého kváska.
Miluj aj bublinky, taká je láska!
Oddeliť nechcené z lásky sa nedá.
Nemôžeš vyberať dieročky z chleba.
Ak som ťa sklamala voľakým činom,
odpusť mi, drahunký,
je to mou vinou.
Trošku…
Poznáš silu pocitu byť doma?
Snáď to bude toto, násobené stoma.
Jar je tu.
Okno si otvoríš a dýchaš zhlboka.
Počúvaš zvuk vody z blízkeho potoka.
Púpavky vystrčia hlavičky strapaté,
v maštaľke pribudne kozliatko okaté.
Slivky, hrušky, lipa, orgován, jablone
odejú sa kvetmi, každý inej vône…
Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť
𝔞𝔲𝔱𝔬𝔯 𝔓𝔞𝔳𝔬𝔩 ℭ𝔥𝔯𝔞𝔭áň
𝔎𝔢ď 𝔰𝔬𝔪 ť𝔞
𝔰𝔱𝔯𝔢𝔱𝔬𝔩 𝔩á𝔰𝔨𝔞,
𝔰𝔯𝔡𝔠𝔢 𝔪𝔦
𝔷𝔫𝔬𝔳𝔞 𝔟𝔦ť 𝔷𝔞č𝔞𝔩𝔬,
𝔰𝔦 𝔨𝔯á𝔰𝔫𝔞 ž𝔢𝔫𝔞,
𝔱𝔳𝔬𝔧𝔢 𝔰𝔯𝔡𝔠𝔢 𝔫𝔦𝔢č𝔬
𝔪ô𝔧𝔪𝔲 𝔳𝔯𝔞𝔳𝔢𝔩𝔬.
𝔐á𝔪𝔢 𝔰𝔳𝔬𝔧 𝔳𝔩𝔞𝔰𝔱𝔫ý 𝔰𝔳𝔢𝔱,
𝔰𝔳𝔢𝔱 𝔭𝔩𝔫ý 𝔩á𝔰𝔨𝔶,
𝔨𝔯𝔞𝔧š𝔬𝔢𝔥𝔬 𝔳𝔢𝔯𝔲 𝔫𝔦𝔢𝔱,
𝔧𝔢 𝔳𝔢𝔯𝔲 𝔨𝔯á𝔰𝔫𝔶.
𝔐𝔶 𝔪á𝔪𝔢
𝔳𝔩𝔞𝔰𝔱𝔫ý 𝔰𝔳𝔢𝔱,
𝔭𝔯𝔢 𝔫á𝔰 𝔰𝔱𝔳𝔬𝔯𝔢𝔫ý,
𝔪𝔶 𝔪á𝔪𝔢 𝔳𝔩𝔞𝔰𝔱𝔫ý 𝔰𝔳𝔢𝔱
𝔳 ň𝔬𝔪 𝔰𝔪𝔢…
Šepocem do uška
Ľúbezné slová
Hladím ťa po vlasoch
Keď môjmu srdcu
Načúvaš
V tichu sa túlime
Aby sme sa dušami
Objímali
A v nemej prítomnosti
Boli jeden s druhým.
Oči sa nám obom
Zatvárajú
A my spolu zaspávame
By sme sa i v snoch
Tešili spolu navzájom
(Marienke)
Vonku je tak strašne cukrovo
že si radšej ani neosladím kávu
Možno je dobré
aspoň z času načas
nechať veci také aké sú
bez prísad
naakumulovaných túžob
a samodruhých špekulácií
Možno je dobré
začať občas znovu
pri horkej káve
Milí čitatelia Enigmablogu,
keďže som nedávno nastúpila na materskú ževrajdovolenku a moji kolegovia vyjadrili smútok z toho, že už im teraz nebudú chodiť isté pasívne-agresívne maily, ktoré síce pasívne-agresívne občas boli, ale na počudovanie im určitým zvráteným spôsobom spríjemňovali deň,…
Žiarivý závoj utkaný zo svetla miliónov tisíciek malých bielych bodiek z nekonečných diaľav sa nemo ukladal do perinky trblietavého prachu na palube vesmírneho korábu predierajúceho sa tmavou hmotou ponad žiarivú sféru Zeme, na kedysi nebesky sfarbenú podlahu, ktorá už dávno pripomínala zamračenú…
V žiari slnkanič nevidím V žiari nocido tmy sa dívam. Na oblohu duše perly ako hviezdy ukrývam.Sťa bozky, slová nehySťa milé objatia Ako chvíľu pokojado náručia milej mojejich s láskou posielam.
Pridať nový komentár